To je nielen české, ale aj ženské a nemecké

Zase nás niečo vyfotilo

Čo to bolo za záblesk?" opýtala sa nervóznym hlasom moja právoplatná manželka. „Ty dement, to bol určite radar! Radar!" Čím ale jej lamentovanie neskončilo.

„Panáčik smrdí korunou, nemá ani na zimné gumy, ale na pokuty to určiteee dá dohromady. Uvedom si, že nemáme už ani cent, na hranice dorazíme najskôr na výpary. A ty si kľudne ideš, akoby pro teba žiadne predpisy neplatily. Si nezodpovedný, až to bolí! Bože, za čo som sa to vydala!?. Matka mala pravdu, keď hovorila, že s tebou sa namiesto do raja dostanem tak najskôr do prdele!"

„Čo furt máš, láska? Idem päťdesiatkou, svietim, neviem, čo to bolo. Asi len niekto na ulici niečo fotil?" skúšal som navrhnúť. „A čo by ako kto na tejto ulici fotil?"

Katka sa zavrtela na sedačke spolujazdca, potiahla si z cigarety a pokračovala: „Našu omlátenú favo-ritku? To si robíš prdel, nie? Hovorím, že si išiel viac než päťdesiat a radar nás vyfotil." stála si na svojom.
„Somarina, išiel som päťdesiat, nie som blbec, aby som riskoval nemecké pokuty, nie?" snažil som sa Katke oponovať. „Času máme dosť, otočím to a prejdeme túto ulicu znova päťdesiatkou, aby si videla, že nekecám." uzavrel som.

Trošku ma hrýzlo svedomie, išiel som skutočne päťdesiatkou? Vracali sme sa z Drážďan z predvianočných nákupov na Slovensko, obaja uťahaní z celodenného preliezania butikov a obchoďákov, a tak by som sa ani nedivil, keby som po tej štreke nemal už taký cit v nohe. Alebo že by únava? Však uvidíme. Zabočil som do prvej vedľajšej ulice, bravúrne otočil favouša a vrátil som sa zhruba dva kilometre, kde som opakoval ten istý manéver.

Žena vedľa mňa jastrabím zrakom sledovala ručičku tachometra, ktorá sa držala na čtyridsaťpäťke. Snažil som sa držať túto rýchlosť pokiaľ možno konštantne. Ale bolo to marné, zrazu to blesklo a pritom na ulici ani noha. To bola samozrejme voda na manželkin mlyn. Hneď spustila: „A je to tu, určite sme v nejakej čtyridsiatkovej zóne! Sereš na značky, čumíš, čo kde lieta, a bude z toho akurát mastná pokuta! Za čo ma trestáš?!" (otočila zrak k oblohe a otvorila si české pivo)

Strašne som ľutoval, že neexistuje nejaký diaľkový vypínač na ženské. To by bola paráda, len by otvorila hubu, stlačil by som knoflík, ona by zhasla a zapol by som ju na chvilku až na hraniciach, aby sa mohla usmievať na colníkov. Potom zas vypnúť a zapnúť až doma, aby mohla otvoriť bránu do garáže.

Po pár sekundách scifi predstáv som sa zase vrátil nohami na zem. Vrhol som na ňu dosť nevraživý pohľad a navrhol som, že zájdeme až na začiatok ulice a schválne, či tam bude nejaká štyridsiatka. „No!" vyštekla na mňa. „Máme prachov na rozdávanie a budeme si voziť prdel po Nemecku sem a tam, aby sa ukázalo, že mám pravdu. To určite“. To ma ale dožralo tak, že som sa otočil skoro na mieste, s výrazom šialenca v očiach a ručičkou tachometra na štyridsiatke som dorazil až za mesto, kde som sa otočil, a vyrazil zpeť smerom na Slovensko.

Išli sme ako slimák tridsiatkou. Nikde samozrejme žiadna značka, ktorá by upravovala rýchlosť. Aj Nemci, ktorí vo svojej vlasti naozaj dodržujú povetšine rýchlosť, ma preblikávali a predbiehaním mi dávali jasne najavo, že sa seriem ako slimák. Bahnhoffstrasse. Túto ulicu si asi budem nadosmrti pamätať. Za nervózneho blikania áut v kolóne za mnou som ju pomaly prechádzal.

Blik! Zase ten blesk. Zase nás niečo vyfotilo. To už bolo aj na moju ženu Katku príliš, rezolútne sa natočila chrbtom ku mne a celou cestou až na hranice a potom až domov na Slovensko sa pozerala z okna a neprehovorila ani slovo. Jej mlčanie trvalo ešte asi týždeň. Čas od času sme spolu síce prehodili pár fráz nutných k prežitiu, ale bolo na nej vidieť, že vina je celkom na mojej strane. Potom sa všetko pomaly vrátilo takmer do normálu.

Deň před štedrým dňom som sa ponáhľal domov z práce vystresovaný tým, že ešte nemám pre manželku darček pod stromček. Mám ju rád a chcel som jej kúpiť niečo pekné. Niečo, čo by jej ma stále pripomínalo. Na príhodu z Nemecka som už dávno zabudol a tak mi otvorenie poštovej schránky doma doslova vyrazilo dych. Nie som vetšinou škodoradostný, ale to, čo bolo v dopise na úrednom tlačive s nemeckou poštovou známkou a nemeckou zpiatočnou adresou, ma rozosmialo ako nikdy pred tým.

Moja nemčina stačila presne na to, aby som z dopisu vyčítal, že nám bola vymeraná tri krát pokuta vo výške dvadsať euro. Pri prejazde železničnej ulice v Drážďanoch totiž policajný radar tri krát zdokumentoval, že spolujazdec nebol pripútaný bezpečnostným pásom !!! Koniec sveta !

Potom už stačilo len zobrať novú obálku, tlačivo do nej vložiť, zabaliť do vianočného papiera, šupnúť to pod stromček a čakať, až zazvoní zvonček a moja milá Katka praskne od jedu, alebo aspoň na Nemecko len tak rýchlo nezabudne.