ŽIVOČÍŠSTVO NA SLOVENSKU ( FAUNA )

Slovenské živočíšstvo a jeho dru­hové zloženie prekonalo od tre­ťohôr podobný vývoj ako rastlin­stvo. Fauna i flóra sa tak vyvýjali podobne. Zásahy človeka taktiež spôsobovali podstatné zmeny, ktoré mali značný vplyv najmä na rozšírenie jednotlivých druhov stavovcov. Človek úplne vyhubil zubra a tura a v západnej časti štátu aj vlka a medveďa, ktorý sa objavuje najďalej na západe v pohorí Javorníky. Územie živočíšstva viazaného na lesné prostredie sa podstatne zmenšilo vyrúba­ním lesov. Stepné druhy sa rozšírili aj do vyšších polôh. Vysušením mo­čiarov, mŕtvych ramien, zregulovaním riečnych korýt a znečistením vody (najmä chemikáliami) sa zdecimovali stavy vodného a pobrež­ného živočíšstva. Niektoré druhy rýb, rak potočný, volavka a vydra osídľujú iba izolované a chránené lokality.

Niektoré nové druhy pribudli keď odhliadneme od udo­mácnených zvierat či už nechtiac, ako napríklad ondatra, pásavka zemiaková a krysa vodná, alebo zámerne, ako daniel, muflón, pstruh dúhový a iné druhy živočíšstva.

Živočíchy sa zoskupujú v závislosti od prostredia, ktoré im poskytu­je potravu. Podľa toho sa na Slovensku dá odlíšiť:

1. oblasť stepného živočíšstva,
2. oblasť živočíšstva listnatých lesov,
3. oblasť živočíšstva ihličnatých lesov,
4. oblasť vysokohorského živočíšstva.

Osobitné živočíšstvo sa viaže na vodné prostredie, na skaly a ľud­ské sídla.

Oblasť stepného živočíšstva

Oblasť stepného živočíšstva má svoj domov na nížinách Panón­skej panvy a Polabskej nížiny a na skalných stepiach slnečných svahov predhorí, odkiaľ sa rozšírilo na plochy kultúrnej stepi, aj hlboko do Karpát a do vyšších polôh Českej vysočiny. Typických stepných druhov, medzi ktoré patrí napríklad drop, syseľ, chrček, králik divý, jarabica, prepelica, škovránok, koník uhorský, modlivka zelená je len 10 až 13 %.

Drop * Drop

Živočíšstvo listnatých lesov, ktoré patrí k euro sibírskej podobla­sti, zastupuje diviak, srnec, mačka divá, jazvec, jež, ďateľ, žlna, holub, kukučka, užovka obyčajná i stromová, jašterica obyčajná, chrúst obyčajný, roháč veľký. Asi 75 % našich živočíchov sa pôvod­ne viazalo na život prevažne v listnatých lesoch, hoci mnohé druhy (srnec hôrny) si našli najmä po kolektivizácii poľnohospodárstva vhodné prostredie aj na rozsiahlych poliach obilia a krmovín.

Živočíšstvo ihličnatých lesov

Živočíšstvo ihličnatých lesov je podstatne chudobnejšie. Patrí sem len asi 5 až 10 % u nás žijúcich druhov. Na Českej vysočine sa rozšírilo zväčšovaním plôch smrekových monokultúr. Typickí zástup­covia ihličnatých lesov: veverička, kuna lesná, kôrovník dlhoprstý, sýkorka chochlatá, krivonos obyčajný, orešnica perlová, hlucháň, jariabok hôrny, zmija, mníška obyčajná atď.

veverička * Veverička

Mnoho živočíchov žije v ihličnatých aj v listnatých lesoch, ako líška, jeleň, sojka, skokan hnedý.

Poľovná zver v českých lesoch ju hojnejšie zastupuje srnčia zver, v lesoch Slovenska jelenia zver. Poľovné hospodárstvo spôsobilo, že na jednotku plochy sú stavy srnčej zveri, zajacov a bažantov pod­statne vyššie v Čechách ako na Slovensku. V poslednom čase sa v lesoch, najmä v pohraničných oblastiach rozširuje diviak a preniká rys, druhy, ktoré tam už vyhynuli.

Vysokohorské živočíšstvo

Vysokohorské živočíšstvo sa viaže na kosodrevinu, hole a subni­válnu zónu. V týchto pre život nepriaznivých podmienkach žije asi 1 % u nás žijúcich druhov. Typický je kamzík, svišť, hraboš snežný, ľabtuška vrchovská a bežec snežný.

kamzík * Kamzík

Osobitný nezonálny areál osídľuje živočíšstvo vôd, močiarov a bre­hov vôd. Zastúpením druhov riečnych rýb sa líšia rieky, ktoré tečú do Severného a Baltického mora od riek povodia Dunaja.

Životné prostredie

Neznečistené horské úseky tokov hostia ešte pstruhy. Na stredných úsekoch žije lipeň a na dolných úsekoch mreny. Z vodných vtákov sa u nás v lete a na ťahu zdržujú kačice, husi, bociany a sliepka vodná. Pri vodách sa zdržuje skokan zelený i rapotavý, užovky, ry­báriky a čajky. Ľudské sídliská oživujú lastovičky, juríčky, vrabce, myš domáca, potkan, tchor a niektoré druhy netopierov. V záhra­dách u nás natrvalo ostal drozd čierny, ktorý sa prv na zimu sťa­hoval. Musíme sledovať životné prostredie a tieto vzácne druhy, ktoré sú na jeho kvalite závislé.

rys * Rys


RASTLINSTVO SLOVENSKA (FLÓRA)

rastlinstvo na SlovenskuRastlinstvo na Slovensku sa vyvíjalo v kontrastnom prostredí horopisných celkov Karpát a Panónskej panvy na silikátových i zásaditých horninách, na rôzne hlbokých pôdach až skalných stenách, na pieskoch a štrkoch, na krajne kyslých i soľami presýtených pôdach, v prostredí mierne teplej nížinnej a extrémnej kotlinovej klímy až chladnej klímy subniválneho stupňa. Tieto kontrasty sú väčšie v karpatskej časti Slovenska. To spôsobilo, že sa v Karpatoch vyvinula podstatne pestrejšia rastlinná pokrývka ako na Českej vysočine. Z tých istých príčin sa v Karpatoch vyskytuje aj viac endemických druhov rastlín a živočíchov. Niektoré z nich pôvodom siahajú až do teplého neogénu.

Z endemických druhov rastlín spomenieme v Karpatoch okrem iných lykovec kríčkovitý, stračia nôžka tatranská, soldanelka karpatská, poniklec slovenský, ostrevka tatranská, klinček Lumnitzerov a iskerník karpatský. Na Českej vysočine sú endemické jarabina sudetská, tučnica česká, rožec kuričkolistý a niektoré krkonošské jastrabníky.

V chladných obdobiach starších štvrtohôr v neogéne sa u nás rastúce rastliny z veľkej časti neprispôsobili podmienkam chladnej klímy v radových dobách, a preto buď vyhynuli, alebo emigrovali na juh do teplejších stredomorských oblastí. Len časť z nich bola schopná prispôsobiť sa a pretrvala na vhodných, nižšie položených a výslnných teplejších stanoviskách, z ktorých sa po oteplení klímy opäť rozšírila na relatívne chladnejšie polohy. Z mnohých možno spomenúť napríklad ostrevka vápnomilná a horec Clusiov. Mnoho druhov prispôsobených krátkemu vegetačnému obdobiu a chladu v ľadových dobách k nám emigrovalo z arktických oblastí a z Álp. Časť z nich sa po oteplení vysťahovala a časť u nás pretrvala v chladných polohách vysokých pohorí a na tônistých miestach až dodnes. K takýmto druhom patria napríklad z drevín: kosodrevina, limba, smrekovec, z bylín prvosienka holá, zvonček včasný karpatský, vŕba sliezska, vŕba bylinná, breza zakarpatská, ostružina moruša, dryádka osemlístková, klinček ľadovcový, silenka bezbyľová a iné.

V teplejších interglaciáloch a v holocéne sa opäť k nám rozšírili z teplých nížin dolinami riek a po výslnných stráňach a po úpätiach vrchov teplomilnejšie druhy rastlín z juhovýchodnej, južnej a západnej Európy. Patria k nim napr. dub plstnatý, hlaváčik jarný, škumpa vlasatá, listnatec kríčkovitý a mnohé iné. S otepľovaním klímy sa v holocéne šírili lesné a v nížinách občas stepné a lesostepné rastlinné spoločenstvá. Najprv (v preboreále) sa rozšírili pionierske dreviny, ako breza a borovica. Ale v nižších polohách aj dub a lieska. V pomerne teplom boreáli lieska už dosiahla asi svoju hornú hranicu. Koncom boreálu, keď' sa podnebie stalo suchšie, boli v nížinách lesostepi a stepí. V atlantiku sa do Karpát rozšíril smrek, v nižších polohách sa objavil buk a jedľa, ktoré v subboreáli prenechali nižšie polohy pre dub. V mierne chladnejšom a vlhkejšom subatlantiku sa ustaľovali dnešné vegetačné pásma.

Veľké zmeny vo vývoji rastlinstva a živočíšstva spôsobil nástup človeka roľníka a pastiera, ktorý sa u nás usídlil a od neolitu súvislejšie odlesňoval rozsiahle časti nížin najmä na sprašiach. S ním sa rozšírila kultúrna step v nížinách na veľkých súvislých plochách zaujatá kultúrnymi rastlinami, dnes najmä pšenica, kukurica, cukrová repa, jačmeň, krmoviny, priemyselné a technické plodiny, lúky a pasienky, so skladbou od základu pozmeneného rastlinstva. Rozšírili sa buriny a stepné elementy, a to aj také, ktoré predtým nerástli, na úkor lesných spoločenstiev, takže tie dnes zaberajú už len 30 % plochy. Rastlinstvo Slovenska a hlavne lesné spoločenstvá sa hospodárskymi zásahmi výrazne pozmenili a dnes prakticky len na 20 % lesnej plochy rastlinné spoločenstvá zodpovedajú približne prirodzenému stavu. Zásahy do drevinnej skladby najmä na Českej vysočine spôsobili, že sa rozšírili monokultúry smreka, ktoré tam zaberajú asi 80 % všetkých lesov, kým v karpatskej časti, najmä na Slovensku, sa pôvodná skladba lesných drevín narušila podstatne menej.

Pokračovanie:
Výškové vegetačné pásma
Rastlinno geografické oblasti

VÝŠKOVÉ VEGETAČNÉ PÁSMA

So zväčšujúcou sa nadmorskou výškou ubúda teplota, skracuje sa dĺžka vegetačného obdobia a pribúdajú zrážky a vlhkosť ovzdušia, čo spôsobuje, že sa mení aj zloženie rastlinstva. To sa podľa nárokov na teplo a vodu rozoskupilo na výškové vegetačné pásma.

Nadmorská výška hraníc výškových vegetačných stupňov sa dvíha v závislosti od mierneho narastania kontinentality podnebia od západu na východ. V západnej časti republiky, t. j. v Krušných horách, na Šumave, v Krkonošiach, v Kralickom Snéžniku a v Hrubom Jeseníku je horná hranica lesa vo výškach 1200-1300 m n. m., lebo leto je tam chladnejšie. Vo východnej časti štátu stúpa horná hranica lesa v Beskydách na 1350 m n. m., v Malej Fatre, Veľkej Fatre, v Nízkych Tatrách a Tatrách na 1400-1600 m n. m., lebo letá sú tam teplejšie. Výškové vegetačné pásma sa zoraďujú zdola nahor:

1. pásmo dubín a dubohrabín,
2. pásmo bučín,
3. pásmo smrečín,
4. pásmo kosodreviny,
5. pásmo prirodzených holí (alpínskych lúk),
6. podsnežné pásmo.

1.Pásmo dubín a dubohrabín.

Sa rozširuje v teplých nížinách a odtiaľ presahuje v Čechách na nižšie vysočiny asi do výšok okolo 400 m n. m., v Karpatoch stúpa na predhoria vrchov priemerne do výšok 550 m n. m. a podľa expozície a miestnych pôdnych podmienok aj o čosi vyššie. Tento vegetačný stupeň charakterizuje priemerný úhrn ročných zrážok 450-700 mm.

Hlavnou drevinou sú rozličné druhy dubov, najmä dub letný, dub zimný a vo východnej polovičke štátu aj dub cerový, ktorý k nám presahuje z Balkánu. Na najsuchších miestach, na vápencoch, mladých vulkanitoch, ale i na sprašiach rastie na výslní aj stredomorský dub plstnatý a jaseň mannový. Roztrúsene rastie javor poľný, brest, brekyňa a lipa. Na hlbších a vlhkejších pôdach je hojný hrab. Odhora sa mieša i buk a jedľa. Na pieskových pôdach nahradzuje miestami dub borovica lesná (sosna). Borovica zaujala väčšie plochy aj v suchom povodí Berounky, v oblasti rozšírenia kvádrových pieskovcov na severnom obvode Českej tabule a na naviatych pieskoch Dolnomoravského úvalu a Záhorskej nížiny. Novou drevinou, ktorá sa tu rýchlo rozšírila, je z Ameriky dovezený agát. Vysadili ním najmä eróziou poškodené pôdy. Vo východnej časti republiky miestami vysadili aj gaštan a na eróziou poškodených pôdach hlboko rozvetraných dolomitov karpatských predhorí aj borovicu čiernu.

Dubové a dubohrabové lesy ľudia zväčša vyrúbali a premenili na ornú pôdu, ktorú obsieva pšenica, kukurica, jačmeň, cukrová repa, slnečnica, rajčiny, paprika a pestuje sa i chmeľ. Na najteplejších miestach sa pestujú marhule, broskyne a vínna réva. V dubových lesoch sa vyskytuje v najteplejších polohách aj poschodie krovín, kde rastie vtáčí zob, hloh, trnka, svíb krvavý, bršlen bradavičnatý a na karbonátových podkladoch aj drieň a mahalebka. V podstate sú okrem mezofilných druhov bylín hojné i suchomilné a teplomilné druhy. Bohatstvom sucho znášajúcich teplomilných druhov sa vyznačujú najmä tzv. skalné stepi na vápencoch a mladých vulkanitoch, napríklad v Českom krase, v Českom stredohorí, na Pavlovských vrchoch, na Devínskej kobyle, na Tematínskych kopcoch, na Zobori, v skupine Kňažného stola, v okolí Slovenskej brány, na Burde, na južných svahoch Krupinskej planiny, v Slovenskom krase, na Prešovských vrchoch a inde.

2. Pásmo bučín.

Zaberá na západe polohy od 400 asi do 800-900 m n. m. a v Karpatoch od 500-600 m do 1000- 1200 m n. m., zriedka viac. Vedúcou drevinou lesov je tam tôňomilný a vlhko vyžadujúci buk. Z dubín sem presahuje aj hrab. Z prímesí rástla v prirodzených porastoch hojne jedľa. Tá z nich ustúpila, alebo, napríklad v starých oblastiach dobývania a zhutňovania rúd (okolie Nová Baňa, Banská Štiavnica, Kremnica, Staré Hory, Gelnica, Smolník), kde uhliari vyhľadávali na uhlie vhodné bukové drevo, v porastoch časom prevládla práve jedľa.

Na Českej vysočine sa bučiny už vyskytujú v prirodzenej drevinovej skladbe podstatne menej, lebo ich nahradili v 18. a 19. storočí smrekové monokultúry. O pôvodných bučinách tam svedčí najmä bylinný podrast, v ktorom rastie napríklad marinka voňavá, bažanka trváca, starček hájny, ostrica chlpatá, kyslička obyčajná, srnovník purpurový a iné.

Z primiešaných listnatých drevín rastie v bučinách javor horský, javor mliečny, brest horský a jaseň štíhly. V karpatskej časti republiky majú bukové lesy bylinný podrast pestrejší, čomu prispel aj rôznorodejší substrát na veľkých plochách vápencov, dolomitov a mladých vulkanitov. Na niektorých pohoriach vytvára buk na vrcholoch zakrpatené formy.

Pásmo bučín podľahlo roľníckej kolonizácii menej ako pásmo dubín, lebo sa viaže na chladnejšie a vlhkejšie polohy. Orná pôda sa tam využíva na pestovanie rastlín: jačmeň, raž, ovos, zemiaky, ľan a kŕmne rastliny. Novšie prenikla i pšenica. Na Slovensku je aj mnoho lúk a pasienkov.

3. Pásmo smrečín.

Alebo tiež smrekových, prípadne zmiešaných smrekovo-bukových lesov sa rozkladá na Českej vysočine vo výškach od 800-900 m n. m. do 1200-1360 m n. m. V Karpatoch sa výšková poloha pásma dvíha a zaberá výšku od 1000-1200 do 1400 a v Tatrách až 1600 m n. m. Zdola do tohto pásma preniká buk, jedľa a javor. Pri hornej hranici je charakteristický aj výskyt jarabín, brezy a v Tatrách aj smrekovec a limba. Podrast býva chudobnejší na kyslých
substrátoch, kde je hojná čučoriedka, brusnica, početné machy a lišajníky, smlz chlpatý, metlica trstnatá, plavúň jedľovitý a na vlhkých miestach i rašeliníky. Na vápencoch, najmä v Karpatoch, je rastlinstvo pestrejšie, s mnohými montánnymi druhmi.

4. Pásmo kosodreviny.

Vo výškach od 1200-1800 metrov n. m. obyčajne už na humusovo-železitých podzoloch sa vyskytuje v Krkonošiach, v Hrubom Jeseníku a na najvyšších vrcholoch Šumavy i na Klínovci v Krušných horách. Na Slovensku zaberá vrcholovú časť Krivánskej Malej Fatry, vrcholy Veľkej lúky, Veľkého Choča, Babej hory a niektoré vrcholy Veľkej Fatry. Súvislejšie areály kosodreviny sú v Tatrách a v Nízkych Tatrách. Na plošinách nezaujatých kosodrevinou rastie okrem iných čučoriedka, brusnica, vŕba sliezska, ríbezľa skalná. Kosodrevinu v minulosti ničili oddola i odhora pastieri a stáda oviec a rožného statku, takže na jej úkor sa tam rozšírili umelé hole. Niektoré stráne, kde sa na snehovej pokrývke prevyšujúcej porast kosodreviny prevádzkujú zimné športy lyžovanie (lyžiarske strediská v Nízkych a Vysokých Tatrách) v jarných mesiacoch, kedy snehu ubúda, dochádza taktiež k poškodzovaniu kosodreviny.

5. Pásmo prirodzených holí (alpínskych lúk).

Sa nachádza len v Tatrách a v Nízkych Tatrách. Trávnaté hole tvoria mrazuvzdorné a chlad i krátke vegetačné obdobie znášajúce druhy tráv, bylín a nízkych kríčkov, napríklad kostrava nízka, sitina trojzárezová, psinček alpínsky, kamzičník rakúsky, ostrica pevná, ostrevka vápnomilná, dryádka osemlístková, astra alpínska, iskerník veľkohorský, bylinné vŕby a iné druhy rastúce vo vysokých polohách Álp a v arktickej oblasti.

6. Podsnežné (subniválne) pásmo.

Sa rozkladá vo výškach nad 2300 m, teda len v Tatrách. Rastie tam len málo druhov mrazuvzdorných cievnatých rastlín a lišajníky.

Osobitné rastlinné spoločenstvá, ktoré sa nezoskupili podľa zákona zonálnosti, zaujali riečne nivy, soľné pôdy, viate piesky, skalné steny a kamenité pôdy. Z nich najväčšiu plochu zaberá rastlinstvo riečnych nív, ovplyvnené vysokou hladinou podzemnej vody s rôzne dlho trvajúcim podmáčaním, spolu s rastlinstvom močiarov a brehov vôd. Z bývalých rozsiahlych lužných lesov ostali len neširoké pásy, zväčša pozdĺž riek. Najširší je pás luhov v okolí riek Dunaj, Latorica, Morava, Dyje a miestami aj pozdĺž Labe a iných riek. Sú to buď zvyšky tvrdých lužných lesov, ktoré sa viažu zväčša na nivy postihované menej záplavami. Skladajú ich duby, jaseň a brest. Mäkké lužné lesy tvoria vŕby a topole. Najširší pás sa rozkladá pozdĺž Dunaja. Pri brehoch podhorských potokov a na močiaroch aj v nižších polohách sa zväčša vyskytuje jelša lepkavá a vo vyšších horských polohách jelša sivá. Okrem toho tu rastie krušina jelšová a vŕba rakytová. V nížinných lužných lesoch býva bujný podrast z vysokých ostríc, z trstiny obyčajnej, z pálok a na stromoch sú závesy popínavého plamienka plotného a chmeľu divého. Lužné lesy sú dnes zväčša vyrúbané. Odvodnením a ochranou pred povodňami sa môžu zmeniť na úrodnú ornú pôdu.

Pokračovanie:
• Rastlinno geografické oblasti

Späť na:
• Rastlinstvo Slovenska

RASTLINNO GEOGRAFICKÉ OBLASTI

Flóra člení územie Slovenska na tri rastlinno-geografické oblasti:

1. oblasť stredoeurópskeho rastlinstva,
2. oblasť karpatská,
3. oblasť panónska

Oblasť stredoeurópskej flóry

Česká vysočina * Česká vysočina

Oblasť stredoeurópskej (hercýnskej) flóry sa rozkladá na Českej vysočine s výnimkou Polabskej nížiny, mladovulkanických pohorí a Českého krasu. Je menej pestrá, zastúpená druhmi, ktoré rastú prevažne na silikátových substrátoch v stredoeurópskych lesoch, do ktorých prenikli druhy z atlantickej oblasti. Do nadmorských výšok asi 700 m n. m. zasahujú niektoré teplomilnejšie druhy z juhových­odných nížin. Zaujímavé je rastlinstvo na hojne rozširených rašeli­niskách. Na najvyšších pohraničných vrchoch sa vyskytujú druhy charakteristické pre alpínsku a arktickú oblasť.

  • Biele Karpaty
  • Bukovské vrchy
  • Čergov
  • Javorníky
  • Nízke Beskydy
  • Spišské vrchy
  • Šarišská vrchovina
  • Východné Beskydy
  • Západné Beskydy

Oblasť karpatskej flóry

smrekové lesy * Smrekové lesy Slovenské stredohorie / Poľana

Oblasť karpatského rastlinstva je podstatne bohatšia na druhy, lebo má aj rozmanitý horninový podklad a pôdy, diferencovanejšie pod­nebie a mnoho endemických druhov, z ktorých mnohé sú známe len odtiaľ. Do nižších polôh prenikli z nížin karpatského obvodu teplomilné panónske a pontické druhy, od západu aj druhy hercýn­skej oblasti a z juhu druhy z Balkánu. Vyššie vrchy v jadre karpat­skej klenby majú mnoho horských druhov. Na najvyšších pohoriach rastie mnoho vysokohorských druhov a sú tam aj glaciálne relikty.

  • Biele Karpaty
  • Hornádska kotlina
  • Chočské vrchy
  • Liptovská kotlina
  • Malá Fatra
  • Malé Karpaty
  • Muránska planina
  • Nízke Tatry
  • Pieniny
  • Podtatranská kotlina
  • Považský Inovec
  • Slanské vrchy
  • Slovenské rudohorie
  • Slovenské stredohorie
  • Slovenský raj
  • Stredné Pohornádie
  • Strážovské vrchy
  • Súľovské vrchy
  • Tatry (Západné Tatry, Vysoké Tatry a Belianske Tatry)
  • Tribeč
  • Turčianska kotlina
  • Veľká Fatra
  • Vihorlat

Oblasť panónskej flóry

dubiny * Dubové lesy Bratislava

Oblasť panónskej flóry zaberá Polabskú nížinu, České stredohorie, Český kras, Moravské úvaly, Moravský kras, dunajské kotliny, juho­slovenské kotliny a teplé, najmä vápencové, dolomitové a mlado vulkanické výbežky vrchov. Pozdĺž dolín zasahuje dosť hlboko do Karpát. Má rastlinstvo pestrého zloženia, ktoré rastie v suchomil­ných a teplomilných dubových lesoch, na skalných stepiach, na sprašiach, na močiaroch, naviatych pieskoch i slaniskách. Je tu severná hranica rozšírenia stredomorských druhov. Rastú tu hojne stepné druhy, ktoré sa sem dostali z pričiernomorských stepí. Sem patria oblasti:

  • Burda
  • Devínska Kobyla
  • Ipeľsko-rimavská brázda
  • Košická kotlina
  • Podunajská nížina
  • Slovenský kras
  • Východoslovenská nížina
  • Záhorská nížina

Otepľovanie prináša zmeny

Rastlinstvo Slovenska je veľmi pestré, zastúpené širokou škálou drevín, krovín aj bylín, charakteristických pre mierne podnebné pásmo. Vplyvom tepelných zmien sa prostredie otepľuje, čo vytvára priaznivé podmienky pre udomácňovanie nových druhov rastlín, typických doposiaľ pre južnejšie pásmo.

zlatobyľ * Zlatobyľ kanadský, invazívny druh

 

Pokračovanie:
• Výškové vegetačné pásma

Späť na:
• Rastlinstvo Slovenska



PÔDY NA SLOVENSKU

lány úrodnej pôdy na SlovenskuV chladných oblastiach pleistocénu sa mrazovým drobením hornín utvoril plášť zvetranín. Stekaním a preplavením týchto zvetranín na riečne nivy, ktoré zaberajú ploché dná dolín, vznikli sypké nánosy štrku, piesku a na povrchu aj kalových hlín (alúvium). Naviatím prachových častíc na chladné stepnaté nížiny vznikli vtedy rozsiahle vrstvy spraší a v menšej miere aj naviatych pieskov. Stali sa materskými horninami pôd. Pôdy ktoré sa na Slovensku dotvárali počas holocénu. Podľa zrnitosti materských hornín vznikli na nich piesočnaté pôdy, hlinité pôdy a ílovité pôdy, a to buď bez skeletu, ale častejšie so skeletom.

Skeletnaté pôdy sú rozšírené na horských svahoch, odkiaľ voda odplavuje jemnejšie častice. Na horninách, ktoré ťažšie zvetrávajú, ako sú granity, kremence, andezity, čadiče a pevnejšie stmelené pieskovce sa miestami utvorili až balvanovité pokrovy, niekedy až kamenné moria, aké sa hojne vyskytujú v Krkonošiach, na Šumave, v Hrubom Jeseníku, v Nízkych Tatrách, v Tatrách a na mnohých sopečných stredohoriach budovaných z andezitov, čadičov a znelcov, ale aj na flyšových pieskovcoch Babej hory, Lysej hory, Pilska a iných. Najrozsiahlejšie plochy piesočnatých pôd sú na naviatych pieskoch Záhorskej nížiny, Dolnomoravského úvalu a na pieskoch zvetraných kvádrových pieskovcov Českej kriedy v severných Čechách. Mnoho piesku obsahujú aj hlinito piesočnaté a piesočnato hlinité pôdy ne zvetraných kryštalických horninách Českého masívu a slovenských Karpát. Sú to všetko ľahké pôdy, ktoré vyžadujú v poľnohospodárskom využívaní lepšie hnojenie. Na nich sa s úspechom pestuje raž a zemiaky.

Hlinitých pôd má Slovensko najviac, zaberajú rozsiahle areály na sprašiach a sprašových hlinách nížinných rovín a pahorkatín v Polabskej nížine, moravských úvaloch a na Podunajskej nížine. Majú dobrý vodný režim a dobre sa obrábajú. S úspechom sa na nich pestuje pšenica, kukurica, sladový jačmeň, cukrová repa, paprika a kvalitné krmoviny.

Najmenej je ílovitých pôd. Ich materinskou horninou sú najmä neogénne íly na obvodoch kotlín, sliene a slienité íly Českej tabule, sliene bradlového pásma a reziduálne hliny na vápencoch, najmä v nižších predhoriach Karpát. Miestne majú rozličné názvy. Na Českej tabuli ich nazývajú slinovatky, na permskom podloží pod Krkonošami sú to červenky a v Juhoslovenských kotlinách a na úpätiach východoslovenských neovulkanických pohorí majú názov nyirok. Hlinito-ílovité pôdy sú aj na rozličných bridliciach flyša, na mladých sopečných horninách a na územiach v dosahu nánosov z vulkanických pohorí, napríklad České stredohorie, Doupovské hory, Vtáčnik a pod. Tieto pôdy sa zle obrábajú, za vlhka sa zlievajú a za sucha tvrdnú. Ťažko sa kypria, majú zlý vodný a vzduchový režim. Hodia sa najmä na pestovanie pšenice a cukrovej repy.

hnedozem
Následkom veľkých rozdielov teploty a zrážok a od toho závislého vodného režimu pôd je na území republiky množstvo terestrických pôd. K nim pristupujú pôdy, ktorých tvorbu ovplyvňuje vysoká hladina podzemnej vody. Sú to semiteresrtické pôdy. Pôdotvorné procesy iných pôd ovplyvňuje najmä materinská hornina. To sú litosoly. Na nížinných rovinách a v pahorkatinách Polabskej nížiny, moravských úvalov, dunajskej a juhoslovenských kotlín sa z radu tererstrických pôd vyskytujú variety černozemí, hnedozemí a ilimerizované pôdy.

Černozeme sa vyvinuli prevažne na sprašiach v najnižších a najteplejších častiach nížin, kde je charakteristický nepremývny vodný režim pôd, takže ľahko rozpustné soli sa z pôdy nevyplavovali, a ani sa v pôdnom profile podstatne nepresúvali. Sú minerálne bohaté, s neutrálnou až mierne zásaditou reakciou, s kvalitným humusom, ktorý je rozložený v hrubom humusovo-akumulačnom horizonte s obsahom humusu približne 3 %. Sú to hlinité pôdy, s krúpnatou štruktúrou a pri dostatku vody veľmi úrodné. V klimatických podmienkach našich najsuchších nížin s úhrnom priemerných ročných zrážok 450-600 mm, najmä na Podunajskej nížine, trpia občas suchom.

 Smerom k vyššie položeným územiam a pohoriam, kde je úhrn zrážok vyšší, prechádzajú typické černozeme do degradovaných černozemí a do hnedo zemí. Ich substrát tvoria prevažne spraše a sprašové hliny. Sú až dospodu odvápnené. Ide tiež o hlboké pôdy s neutrálnou až mierne kyslou reakciou s obsahom humusu 2-3 %. Na pahorkatinách v obvodovej časti nížin dosahujú až do výšok okolo 400 m n. m. Zrážok je tam okolo 600-700 mm a kedže i teploty sú o niečo nizšie ako v oblasti výskytu typických černozemí, hnedo zeme netrpia toľko suchom. Patria k našim najúrodnejším pôdam rozšíreným vo vyššie položených častiach Polabskej nížiny, na Plzenskej pahorkatine, na obvode Horno moravského, Dyjsko-svrateckého a Dolno moravského úvalu, na vyššie položených častiach Podunajskej nížiny, na terasách riek v juhoslovenských kotlinách a v nížinnom stupni karpatských kotlín. Pestuje sa na nich napríklad pšenica, sladový jačmeň, cukrová repa a chmeľ.

Ilimerizované pôdy sa vyskytujú na ílovitých materských horninách, na obvode nížin, na plošinatých povrchoch kotlín a na plochých chrbtoch pahorkatín, kde ako následok občasného premývania pôdy zasakujúcou vodou prebieha proces zvaný ilimerizácia (zaílenie). Sú hojné na Plzenskej pahorkatine, v juhočeských panvách, v podkrušnohorských panvách, na vyššie položených sprašových hlinách, na Sliezskej nížine, na obvode juhoslovenských kotlín Východoslovenskej nížiny a menšie ostrovy sú aj na širších terasových plošinách jadrových častiach vnútro karpatských kotlín. Sú to pôdy ťažké, za sucha stvrdnuté, ťažko sa obrábajú, keď sa však dobre kypria, sú úrodné. Miestami prechádzajú až do pseudoglejov.

Na piesočnatých silikátových materinských horninách, cez ktoré voda zo zrážok ľahko presakuje (napr. piesky a naviate piesky pri Hodoníne a na Záhorí, piesky na kvádrových pieskovcoch Českej kriedy), ale aj na široko plošinatých chrbtoch vrchov zložených z kryštalických hornín, (šumavské pláne, náhorné planiny v Krušných horách, v Sudetoch a Slovenskom Rudohorí) sa vyskytujú do rozličného stupňa podzolované pôdy až podzoly. Sú to pôdy vodou dobre preplachované, preto ochudobnené o ľahko rozpustné minerálne látky, ktoré rastlinstvo potrebuje na výživu. Na takých miestach sa v nižších polohách pri dostatočnom hnojení ešte s úspechom pestujú zemiaky, raž, ovos a krmoviny. Prevažne sú tu rozšírené ihličnaté lesy, na nížinných viatych pieskoch i lesy bôrové.

Na horských svahoch, kde je celoročný úhrn zrážok skoro všade vyšší ako 650 mm, nachádzajú sa hnedé lesné pôd y na silikátových substrátoch až do výšok 1000 až 1200 m n. m. Zväčša ich zaberajú listnaté a zmiešané lesy. Na odlesnených miestach sa s úspechom daria zemiaky a raž, je tu hojne trávnatých porastov, ktoré sú základom chovu dobytka.

Na silikátových materinských substrátoch vysokých polôh porastených ihličnatými lesmi a kosodrevinou, t. j. vo výškach asi od 1000 do 1800 m n. m., kde je úhrn zrážok nad 1000 mm, je pôda silne premývaná. V takýchto polohách, ktoré sa vyskytujú na horskom venci českej kotliny a na vyšších vrchoch Karpát, ako sú Tatry, Nízke Tatry, Veľká a Malá Fatra a Babia hora, sa vyskytujú humusovo-železité podzoly. Podrast lesov na silikátových horninách je zložený z kyslomilných kríkov a bylín.

Vo výškovom stupni prirodzených holí sa nachádzajú mačinové pôdy.

Z litosolov majú najväčšie rozšírenie rozličné variety rendzín, vyvinuté na karbonátových horninách, najmä na vápencoch, dolomitoch a na slieňoch. Sú to prevažne plytké pôdy so skeletom. Pomerne málo je ich v západnej časti Českej republiky, kde sa vyskytujú na území Českého krasu, na slienitých opukách Českej tabule a v Moravskom krase na sever od Brna. Oveľa viac sa vyskytujú v Karpatoch, na druhohorných vápencoch, dolomitoch a slieňoch Vnútorných Karpát, bradlového pásma, v Pavlovských vrchoch a v okolí Štramberka. Najsúvislejšie plochy sú na krasových planinách. V nižších polohách majú málo, ale zato kvalitného humusu. Vo vyšších polohách sa podiel humusu v dôsledku väčšej vlhkosti zvyšuje, ale znižuje sa jeho kvalita.

Semiterestrické pôdy sa vyskytujú na nivách riek pokrytých vrstvou hlinitých, piesočnato-hlinitých až hlinito-ílo¬vitých nánosov, kde hladina podzemnej vody trvalo alebo periodicky ovplyvňuje pôdotvorný proces. Na najmladších častiach nív, na agradačných valoch riek sa vyskytujú nivné pôdy, ktoré bývajú často glejové. Na starších častiach nív sa vyskytujú lužné pôdy, často ako lužné pôdy glejové. Na miestach, kde voda zriedka zasahuje do pôdotvorného procesu, vytvorili sa napríklad v hornej časti Žitného ostrova lužné čiernozeme (čiernice). Nivné a lužné pôdy tvoria široké pásy na nivách pozdíž riek Labe, Ohře, Jizera, Orlice, Morava, dolná Dyje a Svratka, Bečva, Odra, Myjava, Váh, Nitra, Hron, Ipeľ, Slaná a Hornád v Košickej kotline. Na Podunajskej a Východoslovenskej nížine zaberajú rozsiahle plochy. Sú to pôdy zväčša minerálne bohaté a tam, kde netrpia zamokrením, sú poľnohospodársky vysoko produkčné.

V najteplejších častiach južnej Moravy ale najmä na Podunajskej nížine v páse od Trnovca cez Nové Zámky, Hurbanovo, Štúrovo, na dolnej časti Žitného ostrova a na menšej ploche Východoslovenskej nížiny sa vyskytujú ostrovovité pôdy s výparným vodným režimom, ktorý spôsobil, že sa v nich nahromadili soli, najmä soli nátria. Ich poľnohospodársku hodnotu to výrazne znižuje, lebo sú ťažké, za vlhka zliate a za sucha stvrdnuté a rozpukané. Miestne obyvateľstvo ich nazýva sziky. Rastú na nich osobité slanomilné rastlinné spoločenstvá.

VODA, RIEKY, JAZERÁ SLOVENSKA

čistá voda v horských potokochÚzemie Slovenska je vodou zo zrážok zásobované nerovnako, lepšie v chladnejších vrchoch, kde je strata vody výparom nižšia. Nedostatočne je zásobované na nížinách, kde je pomerne teplo, a preto strata vody výparom je vysoká, takže na zásobovanie vodou a na zásobovanie podzemných vôd jej tam zostáva málo. Hoci má letné obdobie u nás približne dvojnásobne vyššie úhrny zrážok ako zimné, výpar je vysoký, a tak ostáva len málo vody na odtok, v najteplejších a najsuchších nížinách sa vyparí takmer všetka voda zo zásob zimného obdobia.

Na území Slovenska a Čiech spadne ročne priemerne 92 miliárd m3 vody, čo predstavuje priemerne vrstvu hrubú 722 mm. Z tejto odtečie priemerne 30 %, t. j. asi 28,5 miliardy m3. Zostatok je strata na výpar prevažne do ovzdušia a spotreba vody ľuďmi a ostatnými živými organizmami, V suchých rokoch je odtok vody oveľa nižší, asi len 17 miliárd m3. Na vodu je bohatšia karpatská časť ako Česká vysočina.

RIEKY

Slovensko má v suchých rokoch k dispozícii 10,7 miliárd m3 vody, Česko len 6,3 miliardy. Pohraničný Dunaj so svojím osobitným vodným režimom patrí Slovensku len na úseku 23 km pri hlavnom meste Bratislava, ktoré sa rozkladá na jeho obidvoch brehoch, inde je to pohraničná rieka. Do povodia Dunaja priamo, či nepriamo patrí celý južný sklon štátu o rozlohe 69.000 km2 s hlavnými a priamymi prítokmi: Morava, Váh, Hron a Ipeľ, s nepriamymi prítokmi: Bodrog, Hornád, Bodva, Slaná a Nitra. Severný sklon štátu o ploche 59.000 km2 sa odvodňuje prostredníctvom Labe, Odry a Visly, priamo riekami Labe, Odra, Lužická Nisa, Dunajec a Poprad. Tieto rieky privádzajú vodu do Severného mora (Labe) a Baltského mora (Odra a Visla).

Hlavnou riečnou osou Čiech je Vltava-Labe, s povodím 51.000 km2. Pri sútoku má Vltava povodie s rozlohou 28.000 km 2 a priemerný ročný prietok 150 m3/s s minimálnym prietokom 26 m3/s. Labe má povodie len 14.000 km2 a priemerný ročný prietok 100 m3/s, a predsa aj pod sútokom vzniknutá rieka sa nazýva menom tejto menšej zdrojovej rieky, ktorá však preteká osou úrodnej a už v predhistorickom období osídlenej nížiny. Charakteristické sú dvojice prítokov rieky Vltava-Labe, Otava (26 m3/s) a Lužnice (24 m3/s), Sázava (25 m3/s) a Berounka (36 m3/s), Labe a Ohře (38 m3/s), Bílina (6 m3/s) a Ploučnice (9 m3/s). Sama Labe má ešte významnejšie prítoky Orlicu (21 m3/s) a Jizeru (24 m3/s). Labe odvádza asi 30 % zrážkovej vody so špecifickým odtokom 6 ls/km2.

Odra odvodňuje necelých 6000 km2 s koncentráciou hlavných prítokov v priestore Ostravy. Sú to: Opava (15 m3/s), Ostravice (14 m3/s) a OIza. Má priemerný ročný prietok 56 m3/s a odvádza svojim korytom do Poľska 37 % zrážkovej vody z povodia so špecifickým odtokom 9,6 ls/km2.

Dunaj priteká na Slovensko ako rieka s prietokom 2000 m3/s s prevahou vody z vysokých alpských polôh, kde sa sneh a ľadovce topia až v lete a kde je čím ďalej atraktívnejšie lyžovanie na ľadovci. Najrozsiahlejšie povodie z česko-slovenských prítokov rieky Dunaj má rieka Morava s plochou 27.000 kilometrov štvorcových. Zľava je najväčším prítokom Moravy Karpatská Bečva (18 m3/s), sprava Dyje s povodím 13.000 km2, teda väčším ako Morava nad sútokom, no s priemerným ročným prietokom 44 m3/s, podstatne menším ako Morava, ktorá po sútok s Dyje odvodňuje plochu 11.000 km2 a má priemerný ročný prietok 64 m3/s a špecifický odtok 5,9 ls/km2. Povodie Dyje má z územia ležiaceho v zrážkovom tieni špecifický odtok len 3 ls/km2. Morava pri ústí do Dunaja má priemerný ročný prietok 115 m3/s.

Na vodu bohatší, s plochou povodia oveľa menšou ako Morava, je Váh. (11.000 km2 a 152 m3/s). Horný úsek povodia nad Strážovom pri Žiline je široko rozložený, v stredných a vysokých vysočinách bohatých na zrážky s priemerným ročným špecifickým odtokom okolo 15 ls/km2. Dolný úsek je úzky a s krátkymi, na vodu chudobnými prítokmi. Najväčšie prítoky na hornom úseku sú Orava (34 m3/s), Turiec (12 ma/s) a Kysuca (17 m3/s). Váh nevteká priamo do Dunaja, ale do jeho ramena Malý Dunaj. V minulosti do Váhu zaústili umele rieku Nitra s priemerným ročným prietokom 24 m3/s. Pred vtokom do Maďarska pri Štúrove ústi do Dunaja rieka Hron s rozlohou povodia 5.500 km2 a s priemerným ročným prietokom 56 m3/s a na hranici Ipeľ (21 m3/s).

Rieka Tisa sa dotýka územia Slovenska len v dĺžke 6 km. O jej povodie sa na Slovensku delí Bodrog, ktorý má 11.000 km2 povodia a priemerný prietok 115 m3/s, so zdrojnicami Ondava (23 m3/s), Laborec (54 m3/s) a Latorica. Ďalej je to Hornád s plochou povodia 4400 km2 a s prietokom 31 m3/s, Bodva (5 m3/s) a Slaná (21 m3/s). Do Visly odteká Dunajec a rieka Poprad, ktoré majú pri opustení hraníc priemerný ročný odtok po 26 m3/s.

Pestré územia Slovensko a Česko zásobujú rieky rôzne výdatne. Na zrážky chudobnejší a teplejší stred Českej kotliny dodáva v ročnom priemere do riek z 1 km2/s (špecifický odtok v ls/km2) 1-21, málokde 3 litre vody. Z obvodových povodí je to od 4 do 20 ls/km2, ba z najvyšších polôh pohoria Šumava a Krkonoše až do 35 ls/km2. Preto majú na zrážky bohaté pohoria, kde sa sneh topí na jar neskoro, veľký vodohospodársky význam. Aj nižšie ležiaca polovička územia v povodí Moravy má špecifický odtok do 3 ls/km2. V povodí Odry má nízky špecifický odtok len nižšia časť povodia Opavy, kým v povodiach karpatských prítokov dosahuje až 25 ls/km2.

V slovenskej časti povodia Dunaja je v nížinách špecifický odtok do 3 ls/km2. Vo vysokých polohách stúpa aj nad 20 ls/km2 a v Tatrách dosahuje až 40 ls/km2. V pomere k rozlohe svojho povodia je dobre vodou zásobovaná Otava, Jizera, Úpa, Nisa, Orlice, Ostravice, Bečva, Váh, Orava, Hron, Hnilec a Poprad. Slabo sú zásobované Berounka, Dyje a jej väčšie prítoky a zo slovenských riek Ipeľ. Koncom leta klesá špecifický odtok v nížinatých tokoch na minimum, ba v kritických prípadoch na malých miestnych tokoch až na nulu. Vo vysokohorských polohách, kde sa sneh v zime netopí, silno poklesáva v druhej polovičke zimy. V riekach stredne horských polôh klesá koncom leta až na 5 ls/km2.

JAZERÁ

Česko a Slovensko mali ešte v neogéne mnoho jazier. Dnes sú tu len malé jazerá. V pohoriach, ktoré boli v poslednej ľadovej dobe zaľadnené, zachovali sa drobné ľadovcové jazerá. Vyskytujú sa na Šumave, v Krkonošiach len na poľskej strane, mnoho je ich v pohorí Tatry a niekoľko aj v Nízkych Tatrách. V celých Tatrách je ich približne 190. Z nich len 40 má väčšiu plochu ako 1 ha. Ležia vo výškach od 1000 m n. m, do 2200 m n. m. Najnižšie položené vznikli v depresiách morénových sutín, ktoré uložili ľadovce. Ostatné sú zväčša vyhĺbené ľadovcami do skaly alebo vznikli kombinovane, t. j. vyhĺbením i zahradením morénou.

Najväčšie plesá sú: Veľké Hincovo pleso (20,1 ha a hĺbka 53m), Štrbské pleso (19,8 ha a 19,6m), Vyšné Bielovodské Žabie pleso (8,1 ha, 24 m), Popradské pleso (6,9 ha, 18 m), Vyšné Temnosmrečinové pleso (5,6 ha, 19 m), Nižné Terianske pleso (5,5 ha, 44 m), Vyšné Wahlenbergovo pleso (5,2 ha, 23 m), Nižné Bielovodské Žabie pleso (4,6 ha, 20 m). Ďaleko za východo Tatranskými plesami nasleduje Štvrté Roháčske pleso v Západných Tatrách (1,4 ha, 8 m). V Nízkych Tatrách je najväčšie Vrbické pleso (1,9 ho, 5,7 m). Na českej strane Šumavy je 5 jazier ľadovcového pôvodu. Najväčšie je Černé jezero (18,5 ha, 40 m) a Čertovo jezero (9,7 ha, 37 m), potom Plešné jezero (7,5. ha, 18 m). Malé jazerá sa vyskytujú aj na zaílnatených dnách slepých dolín a krasových jám v Slovenskom krase. Najväčšie je Silické jazero (1,2 ha, 2,5 m). Zosúvaním pôdy bolo zahradené Veľké Vihorlatské jazero (13,8 ha, 25 m). Izra v Slanských vrchoch, Mladotické jazero na sever od Plzne (5 ha, 14 m) a Jezerské jazero v Spišskej Magure. Malé jazerá sú aj v medzi dunových zníženinách na Záhorskej nížine a pozdĺž veľkých nížinných riek, kde sú zvyškami po skracovaní meandrových korýt (mŕtve rameno). Malé rašelinové jazierka ozdobujú náhorné plošiny, tzv. pláne na Krkonošiach, Hrubom Jeseníku a na Šumave.

PRIEHRADY

Na rovnomernejšie zabezpečovanie vody pre vzrastajúce potreby priemyslu, poľnohospodárstva a obyvateľov sa budujú na riekach vodné nádrže (priehrady), ktoré sa využívajú aj na výrobu energie ale aj na dovolenky a rekreáciu. Na Vltave je z nich najväčšia vodná nádrž Lipno (42 km2) a najobjemnejšia priehrada Orlík (720 mil. m3), obidve patria k vyhľadávaným miestam trávenia dovolenky domácich obyvateľov. Významné sú aj priehrady na Ohře zabezpečujúce priemysel vodou, ďalej v povodí Dyje Vranovská a Kníničskou vodnou nádržou, v okolí Ostravy (Kružberská a Žermanická vodná nádrž). Vodná nádrž na Želivke zásobuje vodou mesto Praha. V povodí Váhu sú najväčšie Oravská priehrada a Liptovská Mara, v povodí Bodrogu Domaša a Zemplínska šírava. Veľké množstvo vody akumulujú aj rybníky, na ktoré sú bohaté najmä Južné Čechy s najväčšou koncentráciou rybníkov v Třeboňskej a Budejovickej panve. Veľký význam majú rybníky v okolí Mikulova na južnej Morave.

Nádrží, z ktorých sa získava pitná voda je postavených mnoho. Sú zväčša menšie, rozmiestnené obyčajne v čistom lesnatom horskom prostredí. Geologicky pestré územie republiky má rôzne predpoklady na akumuláciu podzemnej vody. Na kryštaliniku, ktoré zaberá veľké rozlohy najmä na juhu a juhovýchode Českej vysočiny, na flyši vonkajších Karpát, povodia Berounky, na Nízkom Jeseníku a Drahanskej vrchovine mohli vzniknúť v puklinkách, prípadne v špárach a v povrchových pokrovoch sutín len pramene s malou výdatnosťou, ktorých je síce vo vyšších, vlhkejších polohách pomerne dosť, sú však malé a často v čase sucha vysychajú. Majú len miestny význam. Z hľadiska zásobovania vodou sú dôležité kvádrové pieskovce Českej tabule, ktoré vystupujú najmä na jej obvode, hlavne na severe, na Ralskej pahorkatine, v doline Jizery, povodí Svitavy, v Dečínskej vrchovine a inde, kde sa dá kvalitná voda čerpať v desiatkach l/s.

Riedku sieť, ale výdatných krasových prameňov poskytujú vápencové a dolomitové územia, ktoré sa vyskytujú vo Vnútorných Karpatoch, najmä na území planinového krasu. Na Slovensku majú miestny názov vyvieračka. Na Českej vysočine sa vyskytujú najmä v Moravskom krase.

V kotlinách vyplnených neogénnymi sedimentmi, kde sa striedajú štrky a piesky s ílovitými usadeninami sa vyskytuje artézska voda. Jej horizonty boli zistené v podkrušnohorských panvách, v juhočeských panvách, v moravských úvaloch a na všetkých slovenských nížinách. Vyskytuje sa i na Polabskej nížine. Artézska voda, ktorá pochádza z väčších hĺbok býva teplá a často aj silne mineralizovaná (Podebrady, Dunajská Streda, Herľany, atd.).

Najviac vody úžitkovej aj pitnej poskytujú štvrtohorné štrkovopiesočnaté riečne sedimenty nív a náplavových kužeľov. Výdatné zdroje sú na nivách Labe, Moravy, Odry, Váhu, Dunaja, Hrona, Nitry, Hornádu a na riekach vo Východoslovenskej nížine.

VODA PRE KÚPEĽNÍCTVO

Ako krajina hojne postihnutá mladými zlomami je Slovensko bohaté na minerálne a termálne pramene využívané pre kúpeľníctvo. Koncentrujú sa do tektonicky najaktívnejších oblastí, v Karpatoch sa viažu na flyš reziduálne naftové vody (Luhačovice, Darkov, Bardejov, Cígeľka atd.) a na zlomy vo Vnútorných Karpatoch najmä vody sírnaté (Piešťany, Trenčianske Teplice, Sklené Teplice, Dudince, Bojnice a iné). Mnoho je aj minerálnych vôd vhodných na plnenie do fliaš, z ktorých sa časť aj využíva. V Čechách je dôležitá Krušnohorská oblasť s veľkým bohatstvom minerálnych vôd rozličných vlastností, ktoré dali základ rozvinutému využívaniu v kúpeľníctve (Karlove Vary, Mariánske Lázne, Františkovy Lázně, Jáchymov, Teplice atď.). Druhá, menej významná oblasť sa nachádza v Hrubom Jeseníku.

SLOVENSKO PODNEBIE, KLÍMA A POČASIE

Na území s takým malým šírkovým rozpätím ako má Slovensko a Česko, je klíma pomerne vyrovnaná a rozdiely teploty sú v závislosti od zemepisnej šírky malé. Hurbanovo na juhu má priemernú ročnú teplotu za obdobie 30 rokov 9,9°C a Dečín v podobnej nadmorskej výške 8,3 °C. Rozdiel je len 1,6 °C. Rozdiely priemerných ročných teplôt území v približne rovnakej nadmorskej výške medzi západom a východom oboch štátov sú tiež malé, hoci v jednotlivých mesiacoch pre vzrastajúci vplyv kontinentu od západu na východ sú podstatnejšie. Rozloženie teploty najviac ovplyvňuje výšková poloha. Priemerná ročná teplota v Štúrove (108 m n. m.) je 10,4°C a na Lomnickom štíte (2.633 m n. m.) je -3,7 °C.

S výškou ubúda teploty rýchlejšie na jar a v lete, keď je teplotný gradient 0,5 až 0,7 °C a pomalšie v jeseni a v zime, kedy je teplotný gradient 0,3 až 0,4°C. Zníženie teplotného gradientu vtedy spôsobujú časté teplotné inverzie (v jeseni a v zime pri pokojnom anticyklonálnom počasí ťažší chladný vzduch z úbočí vrchov často steká do dolín a kotlín, kým na úbočiach je teplota vyššia). Najvyššiu priemernú teplotu má júl. Na Podunajskej nížine, na Východoslovenskej nížine a v Juhoslovenskej kotline vystupuje priemerná júlová teplota v nižších polohách nad 20°C. Úvaly južnej Moravy a vyššie časti spomenutých nížin majú priemernú júlovú teplotu od 19 do 20 °C. Na Polabskej nížine, v Hornomravskom úvale a v Ostravskej panve je priemerná júlová teplota od 18 do 19 °C. Na najvyšších vrcholoch Slovenska a Čiech, ktoré prevyšujú výšku 1.300 až 1.500 m n. m. klesá na 12 až 10 °C, na Snežke je 8,3 °C a Lomnický štít 3,8 °C.

Najchladnejšie počasie a mesiac v roku január je najteplejší v Prahe (0,9 °C) a v doline Labe v okolí Lovosíc, Ústí nad Labem a Dečína. 0 čosi chladnejšie sú moravské úvaly a Podunajská nížina. V dôsledku väčšej kontinentality je pomerne nízka priemerná teplota januára v juhoslovenských kotlinách a na Východoslovenskej nížine (-3 až -4°C).

Podnebie v slovenských horách, ktoré sú vďaka svojej väčšej nadmorskej výške je chladnejšie ako v českých pohoriach. Len Krkonoše a na Hrubom Jeseníku klesá teplota na -6 až -7 °C, na Slovensku pod -8 °C, na Lomnickom štíte až na -10,6 °C. Vo vrcholových polohách Tatier je však najchladnejším mesiacom február a najteplejším august. Chladné sú v dôsledku zimných inverzií teploty vzduchu aj kotliny v pohoriach. V nich sa vyskytujú aj extrémne nízke zimné teploty. Absolútne minimum -42 °C namerali roku 1929 v Českých Budejoviciach.

Vegetačné obdobie s priemernou teplotou dní 5 °C a vyššou trvá v dunajských kotlinách vyše 240 dní. Na Polabskej nížine a v Čelnej karpatskej zníženine je takých dní okolo 230, vo výškach okolo 600 až 800 m n. m. a na Slovensku okolo 1.000 m n. m. je ich asi 170. Na Lomnickom štíte už takéto obdobie prakticky nejestvuje, hoci sa môže v niektorých letných dňoch vyskytovať, preto sú tam ešte podmienky pre vzrast na teplo málo náročných lišajníkov a niekoľkých druhov mrazuvzdorných cievnatých rastlín.

V juhomoravských a slovenských nížinách býva do roka priemerne 60 až 70 letných dní, t. j. s maximálnou teplotou nad 25 °C. Do výšok asi 350 až 400 m n. m. v Čechách a asi 500 m n. m. na Slovensku klesá ich počet na 40. Na vysočinách vysokých 700 m n. m. v Čechách a 800 m n. m. na Slovensku je ich okolo 20 a nad 1.500 m n. m. sa už nevyskytujú.

Mrazových dní s minimálnou teplotou -0,1°C a nižšou je na Polabskej nížine okolo 80 a na Podunajskej nížine 90 až 100, no na vysočinách, ako sú Krkonoše, Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra a Hrubý Jeseník sa vyskytujú asi v polovičke roka a viac.

Na území oboch krajín pribúda s rastúcou nadmorskou výškou priemerný ročný úhrn zrážok. Na náveterných stranách vrchov, vystavených proti smeru prevažne zrážkonosných západných vetrov naprší viac ako na záveterných stranách, kde sa vzduch pri klesaní do nižších polôh otepľuje a stáva sa relatívne suchší. Takéto náveterné strany vrchov s kladnou zrážkovou anomáliou sú na severozápad a západ sklonené svahy Krušné hory, Šumava, Jizerské hory, Krkonoše, západné časti Českomoravskej vrchoviny, Moravskoslezské Beskydy, Stredné Beskydy, severozápadné svahy Tatier, Malá Fatra a Malé Karpaty. Všade tam naprší 1.000 mm a viac zrážok, v Krkonošiach až 1.500 mm a v Tatrách až 2.130 mm.

Zápornú zrážkovú anomáliu má územie Praha po úpätie Krušných hôr, Doupovské vrchy a Tepelská vrchovina. V okolí Žatca je ročný úhrn zrážok okolo 450 mm, teda je najnižší v celej oblasti Čiech a Slovenska. Málo zrážok spadne aj na záveternej strane Českomoravskej vrchoviny, najmä v Dyjsko-svrateckom úvale, vo východnej časti Nízkeho Jeseníka a v závetrí Tatier, t. j. spišských kotlinách a v Šariši. Všade tam sú miesta, kde je priemerný úhrn ročných zrážok nižší ako 600 mm.

Pre vyššiu teplotu a veľký výpar vody však k suchým oblastiam patrí len Polabská nížina, Plzenská panva, Haná, južná Morava a širšie jadrá slovenských nížin vrátane juhoslovenských kotlín. K vlhkým oblastiam patria chladnejšie vrchy, ktoré dosahujú výšku 700-800 m n. m. a na Slovensku aj vysoko položené kotliny, napríklad Oravská a Liptovská.

V dlhodobom priemere sú na zrážky najbohatšie mesiace máj až júl a najnižšie zrážkové úhrny bývajú v septembri, januári, februári a marci. Dosť pravidelná je zvýšená zrážkovosť v druhej polovičke júna a v júli a pekné suché počasie v septembri a začiatkom októbra, ktoré sa na vyšších vrchoch posúva na október. Na vyšších vrchoch býva suché a slnečné počasie bez zrážok aj koncom zimy. Snehová pokrývka sa tam udržuje viac ako 100 dní do roka a na najvyšších vrchoch aj vyše 200 dní, pričom koncom zimy (v marci) dosahuje snehová pokrývka najväčšiu hrúbku, až 200 cm. Na nížinách je len 30 až 60 dní so snehovou pokrývkou, ktorá len zriedkavo presahuje 20 cm a je nestála. Odlišné snehové pomery na nížinách a vrchoch výrazne ovplyvňujú vodný režim českých a slovenských riek, ktoré majú veľký vodohospodársky význam. Zo snehu, ktorý sa hromadí na vrchoch počas dlhej zimy, sú rieky zásobované vodou do neskorej jari, ba aj v lete (Dunaj a tatranské potoky), kedy je inde nedostatok vody.

Oblačnosť je na západe Čiech v dôsledku väčšej oceanity podnebia vyššia ako na Slovensku. Vyššia je aj na vrchoch ako na nížinných rovinách. Preto aj dĺžka slnečného svitu smerom k východu a do nižších polôh pribúda. Najslnečnejšia je južná časť Podunajskej nížiny a Východoslovenskej nížiny, v ktorých svieti slnko viac ako 2.200 hodín do roka. Polabská nížina má priemerne od 1.800 do 1.900 hodín ročne a pohraničné vrchy na severe a juhu Čiech menej ako 1.600 hodín slnečného svitu. Na najvyšších vrchoch, ako sú Krkonoše, Hrubý Jeseník, Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Veľká Fatra a iné vrchy vysoké nad 1.000 m n. m., ktoré vystupujú nad vrstvu nízkych zimných mrakov, je v zime relatívne viac slnečného svitu v porovnaní s dolinami a kotlinami.

Na celom území prevláda vo vyšších výškach nad terénom zložka západného prúdenia vzduchu, významnejšia v lete, nad východnou zložkou silnejšou v zime. Západná zložka sa pod vplyvom zmien polohy riadiacich tlakových útvarov vzduchu o čosi zoslabuje v zime a východná v lete.

Smer prízemného prúdenia vzduchu sa prispôsobuje vo veľkej miere reliéfu. Preto napríklad v Polabskej nížine, v Prahe, v Podtatranskej kotline, na Horehroní a v Juhoslovenskej kotline silne prevládajú západné vetry, kým na českomoravskom rozhraní a v Podunajskej nížine severozápadné, v povodí Berounky juhozápadné, v Čelnej karpatskej zníženine juhozápadné a severovýchodné, v Turčianskej kotline, na Východoslovenskej nížine a v Košickej kotline severné vetry. Západné vetry prevládajú v lete, východné na jar a južné v jeseni a v zime. Najveternejší býva marec a najviac bezvetria je v septembri.

O počasí rozhodujú poveternostné situácie. Stabilné a málo veterné počasie v zime s mrazmi a s jasnou oblohou, v lete s teplými slnečnými dňami bez zrážok prevláda za anticyklonálnych poveternostných situácií. Nestabilné a často veterné počasie za cyklonálnych situácií prináša v zime oblačnosť, oteplenie, odmäk a sneženie, príp. s dažďom, v lete zamračenú oblohu, ochladenie a často dážď. Najnestálejšie počasie mávajú prechodné mesiace medzi letným a zimným obdobím (apríl a november, jún a prvá polovička júla, kedy prichádza letný európsky monzún („Medardova kvapka"). Najstabilnejšie počasie, ale už s nízkymi nočnými teplotami a dopoludnia s hmlami v dolinách a kotlinách býva v septembri a na vyšších vrchoch trvá ešte aj v októbri. Vtedy býva po rozplynutí hmiel ďaleká viditeľnosť, ktorá je dôsledkom vplyvu prevládajúcich anticyklonálnych situácií.

Na území Slovenska a Čiech sa rozlišujú v závislosti od výškovej polohy tri výškové podnebné zóny (oblasti). Teplá zóna v nížinách, ktorá siaha v západnej časti Čiech do výšok okolo 250 m nad morom, na Slovensku až 350 m n. m. má do roka 50 a viac letných dní. V lete je pomerne suchá, vhodná na pestovanie pšenice, kukurice, marhúľ, broskýň, viniča a orechov.

Mierne teplá zóna na nižších vysočinách, ktorá na západe siaha do výšok 600 m n. nn. a na východe asi 800 m. n. m. má priemernú teplotu júla nad 16 °C. Je podstatne vlhkejšia, najmä na náveterných stranách vrchov. Je ešte vhodná na pestovanie jačmeňa, raže, zemiakov, krmovín a má dobré lúky a pasienky.

Chladná zóna je celá vlhká až veľmi vlhká. Vyskytujú sa v nej lúky a pasienky a v najvyšších polohách aj prirodzené hole. Prevládajú ihličnaté lesy a na najvyšších vrcholoch rastie kosodrevina.

ČELNÁ KARPATSKÁ ZNÍŽENINA

Od Českého masívu je Čelná karpatská zníženina oddelená dlhým zlomom na línii Znojmo - Brno - Přerov - Ostrava. Vznikla v neogéne pri nasúvaní príkrovových vrás flyšu vonkajšich Karpát na Český masív ako predpolie, ktoré sa lámalo a klesalo. Do poklesnutej čelnej zníženiny preniklo v burdigale, karpate, helvete a v tortone more, ktoré tam zanechalo z okolia naplavené štrky, piesky a íly. Potom more ustúpilo a prieliv medzi Českým masívom a Karpatmi sa stal natrvalo súšou, ktorá definitívne spojila obidve prírodné oblasti krajiny Čechy a Slovensko. Zníženina sa člení na sústavu úvalov pospájaných zúženýmí úsekmi bránami. Sú to: Dyjsko-svratecký úval, Vyškovská brána, Hornomoravský úval, Moravská brána a Ostravská panva. V Hornomoravskom úvale, ktorý relatívne poklesával, bolo aj neskôr v pliocéne jazero. Čelnú karpatskú zníženinu vypIňujú sedimenty morí a jazier spomínaných oblastí. Sú to prevažne piesky a íly, prípadne štrky. Z praktického hľadiska sa miestne využívajú najmä piesky. V hlbokom podloží neogénu sú nadejné naftonosné štruktúry.

Sieť hlavných dolín slovenskej klenby je stará, lebo sa svojím rozložením neriadi vždy smermi osí kotlín a tektonických zníženín. Doliny prerývajú často pohoria naprieč, a tak spájajú medzihorské kotliny do sústav svojimi antecedentnými úsekmi charakteru brán a tiesňav (Napajedelská brána, Devínska brána, Vyšehradská brána, Kraľovianska tiesňava, Strečnianska tiesňava, Nosická tiesňava, Beckovská brána, Slovenská brána, tiesňava Hornádu medzi Košickou a Kluknavskou kotlinou, Brekovská brána a prielomy Dunajca a Popradu cez pohraničné pásmo východných Beskýd). Vcelku je sieť hlavných dolín excentrická, smerujúca z vrcholu klenby na obvod. Horné, staršie úseky majú častejšie východozápadný alebo západovýchodný smer a potom sa lomia naraz alebo postupne do severojužného smeru, koncentrujú sa v obidvoch dunajských kotlinách. V Čelnej karpatskej zníženine sa význačne koncentrujú aj rieky východného sklonu Českej vysočiny, a to v Dyjsko-svrateckom úvale do Dyje, v Hornomoravskom úvale do Moravy a v Ostravskej panve do Odry.

Ľadovce svojou činnosťou v štvrtohorách, ked obrovský hrubý severský ľadovcový štít postúpil až do blízkosti dnešných hraníc Slovenska, a keď v predposlednej a staršej dobe ľadovej prenikli jeho topiace sa výbežky do Ostravskej panvy, za Opavu, Vidnavu a do Frýdlantského výbežku, sa takmer celé územie nerovnomerne dvíhalo. Klesali len niektoré časti Panónskej panvy, juhozápadná časť Malej dunajskej kotliny a juhovýchodná časť Východoslovenskej nížiny. S výnimkou týchto častí, na ktorých rieky materiál ukladali, ostatný dvíhajúci sa povrch vodné toky rozrezávali, a to až do híbky 100 až 120 metrov, miestami viac.

Prehlbovanie striedavo prerušovala akumulácia spojená s rozširovaním dna dolín ako následok striedania sa chladných ľadových dôb a teplejších medziľadových období.

V chladných ľadových dobách sa rozširovala u nás tundra, v teplejších nížinách i lesotundra a na vrchoch horská sutinová tundra s chudobným nesúvislým rastlinným príkrovom. Pôda počas tuhej a dlhej zimy hlboko premrzla, takže v krátkom lete stačila rozmrznúť len jej povrchová vrstva. Horniny sa pod vplyvom premŕzania drobili a po horských stráňach sa rozdrobená sutina pohybovala na dná dolín. V krátkom lete rozvodnené toky presýtené splaveninami ukladali tento materiál v hlavných málo spádistých dolinách a najmä v kotlinách pod úpätiami vrchov, kde ich rozplavovali a budovali z nich riečne nivy široké podľa veľkosti tokov, spádu a zaťaženia splaveninami.

Na najvyšších častiach Šumava, Krušné hory, Krkonoše, Hrubý Jeseník, Pilsko, Babia hora, Malá Fatra, Tatry a Nízke Tatry vo výškach nad 1.200 m na západe a 1.400, 1.500-1.600 m n. m. na východe sa sneh ani v lete neroztápal. Hromadil sa v tônistých vysokopoložených zákutiach dolín a tam sa z neho utvárali firnoviská a ľadovce. V Krkonošiach, Tatrách a v Nízkych Tatrách sa tieto ľadovce vysúvali svojimí splavmi hlboko do dolín. V Tatrách zostupovali niektoré ľadovce i pod úpätie. Z dolín vynášali a okolo konca ukladali úlomkový materiál hornín do morén a odtiaľ ho toky vytekajúce z ľadovcov rozplavovali do kotlín. Keď ľadovce zmizli, ostali nimi vypracované široké kary s karovými jazerami, aké sa vyskytujú na Šumave, v Krkonošiach a v Tatrách. V široko rozložených karoch, v ľadovcových dolinách s mnohými skalnými skokmi, cez ktoré sa v Tatrách a v Krkonošiach rútia vodopády, a v Tatrách aj za čelnými morénami a v morénach, vznikli jazerá.

Striedavým prehlbovaním dolín do starších nív vznikli pozdíž väčších a stredných tokov sústavy riečnych terás. Sledujú rieky viac alebo menej súvisle v niekoľkých stupňoch. Suchý a rovný zahlinený povrch vyšších častí nív a široko zachovaných nižších terás bol vhodný na poľnohospodárske využitie a zakladanie sídiel a komunikácií. Terasy a vyššie časti riečnych nív, ktorých riečne štrky poskytujú aj dosť vody pre studne, ponúkli aj dobré základové pôdy stredovekým jadrám našich miest. Na terasách bolo založené Staré i Nové Mesto Praha, České Budéjovice, Plzeň, Beroun, Cheb, Sokolov, Žatec, Louny, Ústí nad Labem, Mělnĺk, Kolín, Pardubice, Hradec Králové, Brno, Znojmo, Šumperk, Olomouc, Přerov, Hodonín, Ostrava, Opava, Krnov, Bratislava, Prievidza, Žilina, Nové Mesto nad Váhom, Liptovský Mikuláš, Spišská Nová Ves, Poprad, Košice, Prešov, Lučenec, Zvolen, Banská Bystrica atď.

Terasy pozdíž dlhších riek sú často široké aj viac kilometrov, najmä na tektonicky nepoklesávajúcich častiach nížin a kotlín, kde toky mohli pri bočných presunoch korýt ľahko rozmývať mäkké horniny. Také sú v Polabskej nížine, juhočeských kotlinách, moravských úvaloch, na Záhorskej nížine, na dolnom Pohroní, v kotlinách severného, stredného a najmä južného Slovenska. V tektonicky poklesávajúcich častiach nížin terasy chýbajú. V Hornomoravskom úvale, na Žitnom ostrove, na Východoslovenskej nížine sú rozsiahle riečne nívy s mladými až recentnými riečnymi valmi vyvýšenými pozdíž riek a s močaristými zníženinami medzi riečnymi valmi. Takéto nivy signalizujú až recentné tektonické poklesávanie príslušných území.

V chladných periódach pleistocénu sa na vypuklých formách reliéfu a na hranách terénu uvoľňovalo mrazovým drobením pevných hornín mnoho skalných odrobín. Tie sa hromadili na úpätiach skalných mrazových zrubov. Vytvárali sa tak pokrovy kamenných morí, najmä zo žúl, kryštalických bridlíc,
kremitých pieskovcov, andezitov a čadičov, ktoré sú dosiaľ typické najmä pre Tatry, Nízke Tatry, Malá Fatra, Babia hora, Fiľsko, Hrubý Jeseník, Šumava, Krkonoše, Krušné hory, Vtáčnik, České stredohorie, ale aj pre iné nižšie oblasti Českej vysočiny (Českomoravská vrchovina, Brdy, Slavkovský les a pod.). V zníženinách a na úpätiach sa nahromadilo soliflukciou a splachom aj mnoho jemnejšĺch svahovín. Tie sú dobrým prostredím pre hromadenie vody a na nich sú i vhodné pôdy pre poľnohospodárske využitie, pokiaľ sú dobre chránené pred urýchlenou eróziou. Často poskytujú i tehliarsku surovinu.

V suchých a chladných obdobíach pleistocénu formovali Slovensko a Čechy aj vetry. Vyvievali vymrazovaný a naplavovaný prachový materiál a piesok z pôdy a svahovín i z nánosov riek a ukladali ich najmä v teplejších, stepnou vegetáciou pokrytých nížinách. Akumuláciou prachu vznikli na Polabskej nížine najmä v priestore od Žatca cez Prahu, Kouřim do okolia Chrudim a Hradec Králové, ale aj na okolí Plzne, v moravských úvaloch, na pahorkatinách Sliezskej nížiny, dunajských kotlín a v nízko položených karpatských kotlinách (Košická, Rimavská, Ipeľská, Trenčianska a Ilavská) pokrovy spraší, vyššie aj pokrovy preplavených a odvápnených i sekundárne premiestnených sprašových hlín. Minerálne sú bohaté a vznikli na nich poľnohospodársky najprodukčnejšie pôdy. Miestami z náplavov riečnych pieskov a v oblasti Českej tabule i z pieskov po rozvetraných kvádrových pieskovcoch vetry naviali presypy a pokrovy naviateho piesku, ktoré sú zložené zo zŕn kremeňa. Presypy sa vyskytujú v Třebonskej panve, v Polabskej nížine pozdíž Labe, v okolí Česká Lípa pri Týništi nad Orlicou, v okolí Hodonín, na Záhorskej nížine v juhovýchodnej časti Podunajskej nížiny a na Medzibodroží. S výnimkou naviatych pieskov na Podunajskej nížine a na Medzíbodroží sú minerálne chudobné, preto ich obyčajne porastajú borové a dubové lesy, zatiaľ čo na vápnitých pieskoch Podunajskej nížiny a Medzibodrožia sú často vinice a agátové háje.

Odvápnené spraše sú vhodné na výrobu stavebného materiálu, tehál a rozličných tvárnic. Viate piesky sa upotrebujú aj ako keramická surovina v stavebníctve. Rozsiahle použitie majú riečne štrky a piesky, ktoré na nivách dosahujú hrúbky až 20 metrov, zriedka i viac. Používajú sa ako stavebný materiál. Sústreďujú najviac kvalitných podzemných vôd.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
späť na článok Slovensko geologické zloženie a reliéf

VONKAJŠIE KARPATY

Vonkajšie Karpaty oddeľuje od vnútorných Karpát tektonicky samostatné a stavebne vermi zložité bradlové pásmo. Vystupuje spod neogénnych sedimentov pri Podbranči na sever od mesta Senica a tiahne sa cez obbce Myjava, Súča, Púchov, Považská Bystrica, južnou častou Kysuckých vrchov a pokračuje obcami Terchová, Zázrivá, dolinou Dolnej Oravy, Trstená a pokračuje ďalej v Pieninách po južnom úpätí Čerchova, cez Bystré a Humenné. Pri Podhorodi vystupuje na povrch spod sopečných hornín Vihorlatu. Je to zložité antiklinórium z vrchnokriedových slienitých bridlíc, do ktorého vmiesil mohutný horotvorný tlak rôzne veľké kryhy až malé útržky starších pevných hornín z rozličných typov triasových, jurských a spodnokriedových vápencov, slienitých vápencov, slieňov a bridlíc. Erózno-denudačné procesy vypreparovali pevné horniny z mäkkého vrchnokriedového obalu tak, že dnes vystupujú nad znížený mäkko modelovaný terén slienitých bridlíc ako skupiny izolovaných bradlových tvrdošov (Branč, Jápeň, Krasina, Vršatské bradlá, Klapy, Maniny, Brodno, Rochovica, Vreten, Pupov vrch, Pieniny, skupina drobných bradiel pri Litmanová, Kamenica a inde). Sliene a vápence bradlového pásma sú cenným zdrojom cementárskych surovín. Na slienitých podložiach však často nastáva zosúvanie pôdy.

Vonkajšie Karpaty na sever a severozápad od oblúka bradlového pásma skladajú rytmicky sa striedajúce lavice ílovcov a pieskovcov, ktoré sa uložili na dne nepokojného mora ne konci vrchnej kriedy a v paleogénnom mori. V strednom paleogéne a po paleogéne sa intenzívne vrásnili ako kratšie príkrovy zložené miestami prevažne z ílovcov, inde majú prevahu lavice pieskovcov. V neogéne sa aj ony lámali.

Reliéf na paleogénnych horninách flyša vonkajších Karpát sa prevažne prispôsobil odolnosti hornín. Tak vznikli na flyši s prevahou pieskovcov masívneršie a menej prístupné skupiny vrchov ako napríklad: Chŕlby, Biele Karpaty, Vsetínske vrchy, Moravskoslezské Beskydy, Oravská Magura, Čerchov a Bukovské vrchy, alebo menej masívne, prístupnejšie s dlhými, hustejšie zoskupenými eróznodenudačnými brázdami na flyši s prevahou ílovcov, ako sú Podbeskydská pahorkatina, Vízovická vrchovina, Javornická brázda, prevažná časť Nízke Beskydy. Takéto utváranie reliéfu malo za následok, že na zovretých masívoch pieskovcov zostali dosiaľ súvislé lesy. Prístupné vrchoviny so širokými brázdami na ílovcoch ľudia silne odlesnili a osídlili. Striedanie plastických nepriepustných ílovcov a lavíc pieskovcov je príčinou častého trhania svahov a vzniku rozsiahlych zosuvov. Pri vonkaľšom okraji flyšového pásma vystupuje na Morave na mnohých miestach rad krýh starších hornín druhohorných sedimentov, ktoré tvorili pôvodne podložie flyša. Skladajú ich rôzne typy jurských spodnokriedových hornín. Je z nich Mikulovská vrchovina a vystupujú vo väčšej skupine v okolí Štramberka. Erózno-denudačné procesy vypreparovali pevné vépence z prostredia mäkších flyšoidných hornín, takže romanticky a strmo vystupujú nad svoje okolie.

Flyš aj vo vonkajších Karpatoch je na nerastné suroviny veľmi chudobný, len málokde sa dobývajú pevnejšie kremité pieskovce ako stavebný kameň podradnej kvality, napríklad godulský pieskovec v Moravskoslezských Beskydách. Zo zvetraných ílovcov sa dá robiť tehla. Cennejšie sú vápence Pavlovských vrchov a Štramberskej vrchoviny, ktoré sa využívajú na výrobu vápna a cementu i ako stavebný kameň.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
späť na článok Slovensko geologické zloženie a reliéf

VNÚTORNÉ KARPATY

V karpatskom masíve sú vývojovo najstaršie Vnútorné Karpaty. Ich zloženie a stavbu ovplyvnili staršie pred alpské aj alpínske sedimentačné a horotvorné pochody. V starohorách a v prvohorách za variskej a starších fáz vývoja vznikli horniny, ktoré tvoria väčší počet malých ostrovov kryštalinika z rozličných typov kryštalických bridlíc (migmatity, ruly, svory, fylity, porfyrity, amfibolity) a z hlbinných telies granitoidov, ktoré vnikli do kryštalických bridlíc v karbone. Majú ich Malé Karpaty, Považský Inovec, Strážovské vrchy, Malá Fatra, Tatry, Branisko, Tríbeč, Ždiar, Veľká Fatra, Nízke Tatry a Slovenské Rudohorie.

Okolo kryštalických ostrovov sú druhohorné sedimenty uložené a zvrásnené spolu s podložným kryštalinikom a druhohorné sedimenty, ktoré boli vyvrásnené ako príkrovy a presunuté cez ne. Sedimenty tvoria rozličné typy kremitých pieskovcov, bridlíc, vápencov, dalomitov, slienitých vápencov, slieňov a slienitých a piesčitých bridlíc, ktoré mali mocnosť aj niekoľko tisíc metrov. Uložili sa v moriach triasu, jury a spodnej, prípadne i strednej kriedy. Najväčšiu časť z nich tvoria vápence a dolomity, na ktoré sa viažu hojné krasové a riečno-krasové terény na rozlohe asi 2.800 km2.

Reliéf na príkrovove zvrásnených druhohorných sedimentoch je pestrý, lebo sa pri zvetrávaní, erózii a svahovej modelácii uplatňovala rôzna odolnosť hornín. Prevládajú tvary eróznodenudačných brázd, sediel, kotlín, vrstvových naklonených vrchov, prikrovových trosiek a okrem tiesňav zúžených dolín, založených priečne, aj jednoduchšie pozdĺžne doliny. Časté sú skalné steny na vrstvových čelách spodnotriasových a triasových kremencov, strednotriasových, ale i rozličných jurských a spodnokriedových vápencoch a dolomitoch.

V paleogéne zalialo veľkú časť povrchu vnútorných Karpát more, v ktorom sa ukladali zlepence, pieskovce a ílovce (centrálnokarpatský paleogén). Neskoršie horotvorné procesy ich len slabo zasiahli. Stredné Slovensko v jeho južnej časti zalialo more až v oligocéne. Vrásneniami v neogéne sa vnútorné Karpaty vyzdvihli v podobe zložitej veľkoklenby (slovenská klenba), pričom niektoré časti relatívne poklesli. Tak sa vyvinula krajina typických uzavretých vnútrohorských tektonicky poklesnutých kotlín ako je Žilinská, Turčianska, Liptovská, Hornonitrianska, Breznianska, Popradská, Hornádska, Kluknavská kotlina a iné.

V južnej časti sa po hlbokých zlomoch opakovalo intenzívne soptenie, ktorým sa navŕšila sústava sopečných pohorí Slovenského stredohoria a východné Slovensko vytvarovali Slanské vrchy a Vihorlat. Sú z rozličných typov andezitov, dacitov, ryolitov, čadičov a z ich brekcií a tufov. Vnútrokarpatské kotliny zväčša zaliali na istý čas neogénne jazerá a po nich tam ostali jazerné sedimenty: štrky, piesky a íly. Len kotliny neďaleko od vrcholu klenby neboli jazerami. Preto ich vyplňuje flyš centrálno-karpatského paleogénu (Liptovská kotlina a Spišská kotlina).

Južný obvod slovenských Karpát zlomove poklesával. Vyvinula sa tam Panónska panva, ktorú tvorí Viedenská, Malá a Veľká dunajská kotlina. Panónske more tam preniklo v staršom i mladšom miocéne a v pliocéne. Na konci vývoja sa zmenilo na jazerá. Po týchto záplavách ostali vo vnútorných Karpatoch rozsiahle plochy zložené zo štrkov, pieskov a najmä ílov aquitanu, burdigalu, karpatu, helvetu, tortonu, sarmatu, panonu a pontu. Vnútorné Karpaty takto prekonali veľmi zložitý vývoj, po ktorom zostal pestrý sled hornín od dobre spevnených kryštalických hornín, cez dobre spevnené i stredne spevnené sedimenty druhohôr, stredne i slabšie spevnené sedimenty paleogénneho flyša, pevné andezity, ryolity, dacity, čadiče a ich aglomeráty a stredne pevné tufy, mäkké tufity a prevažne nespevnené až slabo spevnené neogénne štrky, piesky a íly.

Podľa postupnosti ukladania a dotvárania stavby vnútorných Karpát sa utváralo nerastné bohatstvo. Kryštalické masívy obsahujú rozličné rudy. V Slovenskom rudohorí sú rudy železa na okolí Rožňava, Nižná Slaná, Drnava Rudňany, Poráč a v Železnik. Rudy medi v okolí Rudňany a Smolník, pyrity Smolník a v Malých Karpatoch v oblasti Pezinok. Malé Karpaty a Nízke Tatry sú bohaté na antimonit. Baryt sa dobýva v Rudňanoch spolu so železnou a medenou rudou. Nateraz vyčerpané obvody výskytu rúd sú v okolí Slovinky, Dobšiná, Gelnica, Jelšava a Staré Hory. Z nerudných surovín majú veľký význam magnezity v páse od Lovinobane cez Hačavu, Rovné, Sirk, Jelšavu, Ochtinú po Košice. Azbest sa dobýva pri Dobšinej a mastenec pri Hnúšti. V permských a druhohorných sedimentoch sú cenné sadrovce z lokality Spišská Nová Ves a zatiat nedobývané v oblasti Slovenského krasu. Hojne sa ťažili najmä vápence a sliene na mnohých miestach ako surovina na výrobu vápna, cementu, stavebného kameňa do vysokých pecí, pre cukrovary, chemický priemysel a podobne. Cenné sú aj zvetrané dolomity pre sklársky, keramický priemysel a na výrobu brizolitu.

V paleogénnych bridliciach sa vyskytuje na Spiši mangán. Paleogénne pieskovce majú malý význam a ťažia sa len miestne ako stavebný kameň horšej kvality.

Sedimenty neogénnych sedimentačných fáz obsahujú často cenné íly, z ktorých sa vyrába tehla. Špeciálne íly z okolia Michalovce, Poltár, Šivetice, Sušany a inde sa hodia na výrobu kameniny. Jedine v neogénnych sedimentoch sa v Karpatoch vyskytujú ložiská hnedého uhlia a lignitu. Dobývajú sa v okolí Dubňan pri Hodoníne, v Handlovsko-Nováckej panve a v Pôtori. V neogénnych štruktúrach Dolnomoravského úvalu sa vyskytuje aj nafta a zemné plyny. Nachádzajú sa aj na Záhorskej nížine pri obci Gbely, Štefanov a Studienka spolu s plynom, ktorý sa získava najmä pri Lábe a Vysokej na Morave. Zemný plyn sa vyskytuje aj v Stretave na Východoslovenskej nížine.

Mladý vulkanizmus prispel k rozmnoženiu užitočných nerastov rudami zlata a antimonitu v dnes už vyčerpanom rudnom obvode Kremnica, polymetalickými rudami striebra, zinku, olova a medi v okolí Banská Štiavnica a Vyhne, ktoré sa vylúčili a vykryštalizovali spolu s kremeňom z horúcich pár a roztokov v sústave rudných žíl. Andezity, tufy a čadiče sú cenné ako stavebný kameň. Čadič a perlit sa využívajú aj v stavebnom a keramickom priemysle.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
späť na článok Slovensko geologické zloženie a reliéf

SLOVENSKO GEOLOGICKÉ ZLOŽENIE A RELIÉF

Štáty ležiace na hlavnom európskom rozvodi Česko a Slovensko majú priemernú nadmorskú výšku 400 m. v rozpätí od 94 m na Východoslovenskej nížine do 2.655 m Gerlachavský štít, ktorý zdobí najmenšie veľhory Tatry. V karpatskej časti Česko Slovenska je výškový rozdiel 2.561 m, na Českej vysočine (kde je najvyšším vrchom Sněžka 1.602 m n. m.) len 1.487 m. Geomorfologickým vývojom staršia západná časť štátu má teda reliéf s menšími výškovými rozdielmi. Nížin do 300 m n. m. je tam asi 20 percent (Polabská nížina). V karpatskej časti, na ktorej sa rozkladá Slovensko, je ich 40%. Sú to: Čelná karpatská zniženina, Dolnomoravská Nížina, Podunajská nížina, Juhoslovenská nížina a Východoslovenská nížina. Vyššie vysočiny, nad 750 m n. m.. sa rozkladajú v západnej časti krajín, na obvode českej kotliny a zaberajú stred slovenskej klenby na strednom a severnom Slovensku.

Výšková poloha spôsobuje, že územie Česka a Slovenska má pestré teplotné, zrážkové a vodné pomery, vlastnosti pôd, zloženie rastlinstva a živočíšstva. Je často aj na krátke vzdialenosti geograficky rozmanité. Podľa týchto vlastností sa do značnej miery diferencuje aj zameranie poľnohospodárskej výroby a hustota osídlenia. Ony ovplyvňujú do istej miery aj mnohé iné stránky hospodárskeho života. Z plochy Česka zaujímajú nízke vysočiny (300-750 m) rozlohu 71%. Slovensko má len 31%nízkych vysočín. Stredných vysočín je v Česku len 8%, v Slovensku 18%. Z toho vidieť, že Slovensko má územie výškovo podstatne kontrastnejšie ako Česko, ale aj tak majú prevahu nízke vysočiny a potom nížiny, a to v obidvoch republikách, v Českej vysočine aj v karpatskej časti oboch krajín.

HLAVNÉ GEOLOGICKÉ CELKY SLOVENSKA A ČIECH

Na ich území sa rozkladajú dva vývojom osobité geologické celky, variský Český masív a alpínske Karpaty. Hranicu medzi nimi tvorí zlom na línii od Znojma cez Brno a Přerov k Ostrave. Zlom sa vytvoril pri nasúvaní karpatských príkrovových vrás na severozápad, na konsolidovanejšiu zložitú kryhu Českého masívu. Český masív, ako vývojovo starší, tvoria najviac kryštalické horniny, ktoré sa následkom dlhého obdobia denudácie od konca variského vrásnenia medzi spodným a vrchným karbónom dostali z hlbín zemskej kôry na povrch po odnesení veľkej časti mladších sedimentárnych hornín. Preto Český masív budujú prevažne rozličné druhy kryštalických bridlíc (ruly, svory, fylity, porfyrity, amíibolity, mramory a kremence), hlbinné vyvreté horniny (granodiority, granity, diority, gabbrá a porfýry) a rozličné hybridné horniny (migmatity). Vekom spadajú do starohôr a prvohôr (proterozoikum a paleozoikum).

Utvárali najmä horský obvod českej kotliny a jej stred na juh a juhovýchod od Prahy. Povodie Berounky medzi mestami Plzeň a Praha tvoria zvrásnené nemetamorfované alebo len slabo premenené, prevažne sedimentované horniny algonkia a staršieho paleozoika (kambrium, ordovik, silur, devon a kulm). Ich vrstvy sú zvrásnené do tvaru obrovského koryta - synklinály s dlhšou osou medzi Plzňou a Prahou. Ich významnou zložkou sú rozličné ílovce a prachovce, zastúpené sú tu droby, pieskovce a v silure a devone usadené vápence. Vápence budujú územie Českého krasu v okolí Berouna. Nemetamorfované morské sedimenty staršieho paleozoika skladajú aj územie trojuholníka medzi mestami Brno, Ostrava a Zlaté Hory. Sú to bridlice, pieskovce a v devone usadené vápence. Devonské vápence budujú najmä Moravský kras.

Na tomto starom, silne zvrásnenom základe ležia subhorizontálne horniny útvarov vrchného karbonu a permu v priestore od Plzne ku Kralupám, pod Krkonošami, v Boskovickej brázde a v okolí Ostravy. V jazerných a morských pobrežných sedimentoch vrchného karbonu sa nachádzajú ložiská kamenného uhlia, v okolí miest Plzeň, Rakovník, Kladno, Mělník, Svatoňovice a Oslavany, najbohatšie však v okolí Ostravy.

Najnižšie položenú severnú a východnú časť českej kotliny tvorí Česká kriedová tabuľa. Skladá sa z hornín vrchnokriedového šelfového mora, ktoré tam preniklo zo Saska. Sú to na obvode kvádrové pieskovce a slienité pieskovce zvané opuky. Do vodorovne uložených kvádrových pieskovcov vymyli toky len úzke kaňonovité doliny a zvetrávaním pieskovcov podľa puklín sa tam utvorili často zaujímavé skalné útvary tzv. skalné mestá. Známe sú takto utvárané skaly Dečínskeho medzihoria, Tiské stěny, Český ráj, Polomené hory, Malá skala, Hrubá skala, Drábske světničky, Džbán, Adršbašské skály. Skalné mestá vyvolali intenzívny turistický ruch a podporili cestovanie a rozvoj priemyslu dovolenky. Piesok, ktorý sa zvetrávaním pieskovcov nozhromaždil v okolí skalných miest, dáva cennú sklársku surovinu. Strednú časť kriedovej tabule skladajú zvetrávajúce sliene. Vyskytujú sa na území od rieky Jizery cez Pardubice, Hradec Králové, po Vysoké Mýto. Na ne sa viažu ťažké hlinito-ílovité pôdy, nazývané slinovatky.

Jazerné ílovité sedimenty sa zachovali pred denudáciou aj v juhočeských panvách. V starších treťohorách bol český masív mierne vyzdvihnutý. Na jeho povrchu prebiehalo tropické zvetrávanie, denudácia a zarovnávanie povrchu, až sa vyvinul povrch výrazne plochý, nad ktorý vystupovali len vyvýšeniny najodolnejších hornín, najmä z prekremenených žúl, z kremencov (buližníky) a iných. V mladších treťohorách tento plochý povrch začali pod náporom vrásnenie lámať na kryhy Alpy a Karpaty a nerovnako sa dvíhal. Tento proces sprevádzala sopečná činnosť najmä v severozápadnej časti Českého masívu. Vnútro masívu pozdĺž rieky Labe sa dvíhalo pomerne málo. Niektoré časti dokonca relatívne klesli, takže sa tam utvorili jazerá, vzápätí zaplňované sladkovodnými sedimentmi, najmä pieskami a ílmi z rozrušovanej a tokmi splavovanej kôry zvetrávania. Spolu s nimi sa v plytkých jazerných a močaristých panvách utvárali sloje hnedého uhlia a lignitu. Zvyšky takýchto sedimentov sa zachovali V podkrušnohorských panvách, v Libereckej kotline, v juhočeských kotlinách, v Plzenskej a Rakovníckej panve a ako plytkomorské sedimenty na území Moravy, na vtedy poklesnutom východnom okraji Českého masívu. V nich sa častejšie vyskytujú rozličné keramické suroviny, najmä kaolín a kremelina.

Obvod Českého masívu sa vyzdvihol ako lem hrasťových pohorí. Miernejšie sa zdvihol aj tzv. Stredočeský prah medzi Prahou a juhočeskými panvami, čím sa sformovali hrubé črty povrchu Českej vysočiny. V strede je to obrovská panva olemovaná vrchmi dosahujúcimi dnes výšku od 800 do 1.600 m n. m., rozdelená Stredočeským prahom na dve väčšie čiastkové panvy. V prvej, pozdĺž riečnej osi Labe sa rozkladá Polabská nížina. Druhú, menšiu, tvoria juhočeské kotliny rozdelené ďalej prahmi na Třebonskú, Budějovickú a Plzenskú panvu. K tomu pristupuje niekoľko malých panví a brázd najmä v priekopových prepadlinách, ale aj inde (Chebská, Sokolovská, Mostecká panva, Liberecká kotlina, Tachovská brázda, Boskovická brázda, Rakovnícka kotlina a iné menšie). Na obvode Českej kotliny vtedy sopky navŕšili Doupovské vrchy a České stredohorie, budované najmä z čadičov, znelcov a ich tufov. Ako ojedinelé vrchy sa však vyskytujú sopečné kopy aj po celých severných a západných Čechách a v Nízkom Jeseníku. Predstavujú prevažne vypreparované lokality a výplne sopečných komínov, prerážajúcich staršie horniny. Neobyčajne spestrujú najmü českú tabuľu v širšom okolí sopečného stredohoria (Říp, Bezděz, Ralsko, Trosky, Kunětická hora, Venušina sopka, Roudný atď.).

Neogénne tektonické procesy, ktoré sformovali hrubé obrysy českej kotliny spôsobili, že sa rozpadla stará paleogénna excentrická riečna sieť a skoncentrovala sa dnešná riečna sieť s hlavnou riečnou osou Vltava - Labe. Za zvyšky starej riečnej siete sa považuje horný úsek Vltavy po Vyšší Brod, horné toky riek Jizera, Labe, Úpa a Divoká Orlice, pokiaľ smerujú na juhovýchod. Pre riečnu sieť Vltava - Labe sú charakteristické dvojice prítokov druhého rádu. Vtekajú z oboch strán od juhu na sever: Lužnice - Otava, Sázava - Berounka, Malé Labe-Ohře, Býlina-Ploučnice, Vltava-Labe medzi jednotlivými panvami vnútra Českej kotliny vypílila do vyzdvihnutých prahov prekrásne úzke úseky svojej doliny, a to cez Stredočeský prah, České stredohorie a pohraničné Děčínske medzihorie. Z východného, moravského sklonu stekajúcu riečnu sieť koncentruje na severe Odra, v strednom úseku Morava, na juhu tiež, ale prostredníctvom Dyje.

KARPATY A ICH ČLENENIE

Karpaty sú mladým alpínskym pohorím. Mladšie sedimentované horniny zaberajú tam väčšiu časť povrchu. Staršie horniny. ktoré vznikli v predalpínskych fázach vývoja, vystupujú len ako menšie ostrovy spod súvislých mladších sedimentárnych hornín. Karpaty sa z hľadiska geologickej štruktúry delia na tri časti:

1. Vnútorné Karpaty sú vývojovo najstaršie. Ich zloženie a stavbu ovplyvnili staršie pred alpské aj alpínske sedimentačné a horotvorné pochody.

2. Vonkajšie Karpaty oddeľuje od vnútorných Karpát tektonicky samostatné a stavebne veľmi zložité bradlové pásmo.

3. Čelná karpatská zníženina oddelená od Českého masívu dlhým zlomom na línii Znojmo - Brno - Přerov - Ostrava, ktorá vznikla v neogéne pri nasúvaní príkrovových vrás flyšu vonkajšich Karpát na Český masív.