PÔDY NA SLOVENSKU

V chladných oblastiach pleistocénu sa mrazovým drobením hornín utvoril plášť zvetranín. Stekaním a preplavením týchto zvetranín na riečne nivy, ktoré zaberajú ploché dná dolín, vznikli sypké nánosy štrku, piesku a na povrchu aj kalových hlín (alúvium). Naviatím prachových častíc na chladné stepnaté nížiny vznikli vtedy rozsiahle vrstvy spraší a v menšej miere aj naviatych pieskov. Stali sa materskými horninami pôd. Pôdy ktoré sa na Slovensku dotvárali počas holocénu. Podľa zrnitosti materských hornín vznikli na nich piesočnaté pôdy, hlinité pôdy a ílovité pôdy, a to buď bez skeletu, ale častejšie so skeletom.

Skeletnaté pôdy sú rozšírené na horských svahoch, odkiaľ voda odplavuje jemnejšie častice. Na horninách, ktoré ťažšie zvetrávajú, ako sú granity, kremence, andezity, čadiče a pevnejšie stmelené pieskovce sa miestami utvorili až balvanovité pokrovy, niekedy až kamenné moria, aké sa hojne vyskytujú v Krkonošiach, na Šumave, v Hrubom Jeseníku, v Nízkych Tatrách, v Tatrách a na mnohých sopečných stredohoriach budovaných z andezitov, čadičov a znelcov, ale aj na flyšových pieskovcoch Babej hory, Lysej hory, Pilska a iných. Najrozsiahlejšie plochy piesočnatých pôd sú na naviatych pieskoch Záhorskej nížiny, Dolnomoravského úvalu a na pieskoch zvetraných kvádrových pieskovcov Českej kriedy v severných Čechách. Mnoho piesku obsahujú aj hlinito piesočnaté a piesočnato hlinité pôdy ne zvetraných kryštalických horninách Českého masívu a slovenských Karpát. Sú to všetko ľahké pôdy, ktoré vyžadujú v poľnohospodárskom využívaní lepšie hnojenie. Na nich sa s úspechom pestuje raž a zemiaky.

Hlinitých pôd má Slovensko najviac, zaberajú rozsiahle areály na sprašiach a sprašových hlinách nížinných rovín a pahorkatín v Polabskej nížine, moravských úvaloch a na Podunajskej nížine. Majú dobrý vodný režim a dobre sa obrábajú. S úspechom sa na nich pestuje pšenica, kukurica, sladový jačmeň, cukrová repa, paprika a kvalitné krmoviny.

Najmenej je ílovitých pôd. Ich materinskou horninou sú najmä neogénne íly na obvodoch kotlín, sliene a slienité íly Českej tabule, sliene bradlového pásma a reziduálne hliny na vápencoch, najmä v nižších predhoriach Karpát. Miestne majú rozličné názvy. Na Českej tabuli ich nazývajú slinovatky, na permskom podloží pod Krkonošami sú to červenky a v Juhoslovenských kotlinách a na úpätiach východoslovenských neovulkanických pohorí majú názov nyirok. Hlinito-ílovité pôdy sú aj na rozličných bridliciach flyša, na mladých sopečných horninách a na územiach v dosahu nánosov z vulkanických pohorí, napríklad České stredohorie, Doupovské hory, Vtáčnik a pod. Tieto pôdy sa zle obrábajú, za vlhka sa zlievajú a za sucha tvrdnú. Ťažko sa kypria, majú zlý vodný a vzduchový režim. Hodia sa najmä na pestovanie pšenice a cukrovej repy.

Následkom veľkých rozdielov teploty a zrážok a od toho závislého vodného režimu pôd je na území republiky množstvo terestrických pôd. K nim pristupujú pôdy, ktorých tvorbu ovplyvňuje vysoká hladina podzemnej vody. Sú to semiteresrtické pôdy. Pôdotvorné procesy iných pôd ovplyvňuje najmä materinská hornina. To sú litosoly. Na nížinných rovinách a v pahorkatinách Polabskej nížiny, moravských úvalov, dunajskej a juhoslovenských kotlín sa z radu tererstrických pôd vyskytujú variety černozemí, hnedozemí a ilimerizované pôdy.

Černozeme sa vyvinuli prevažne na sprašiach v najnižších a najteplejších častiach nížin, kde je charakteristický nepremývny vodný režim pôd, takže ľahko rozpustné soli sa z pôdy nevyplavovali, a ani sa v pôdnom profile podstatne nepresúvali. Sú minerálne bohaté, s neutrálnou až mierne zásaditou reakciou, s kvalitným humusom, ktorý je rozložený v hrubom humusovo-akumulačnom horizonte s obsahom humusu približne 3 %. Sú to hlinité pôdy, s krúpnatou štruktúrou a pri dostatku vody veľmi úrodné. V klimatických podmienkach našich najsuchších nížin s úhrnom priemerných ročných zrážok 450-600 mm, najmä na Podunajskej nížine, trpia občas suchom.

 Smerom k vyššie položeným územiam a pohoriam, kde je úhrn zrážok vyšší, prechádzajú typické černozeme do degradovaných černozemí a do hnedo zemí. Ich substrát tvoria prevažne spraše a sprašové hliny. Sú až dospodu odvápnené. Ide tiež o hlboké pôdy s neutrálnou až mierne kyslou reakciou s obsahom humusu 2-3 %. Na pahorkatinách v obvodovej časti nížin dosahujú až do výšok okolo 400 m n. m. Zrážok je tam okolo 600-700 mm a kedže i teploty sú o niečo nizšie ako v oblasti výskytu typických černozemí, hnedo zeme netrpia toľko suchom. Patria k našim najúrodnejším pôdam rozšíreným vo vyššie položených častiach Polabskej nížiny, na Plzenskej pahorkatine, na obvode Horno moravského, Dyjsko-svrateckého a Dolno moravského úvalu, na vyššie položených častiach Podunajskej nížiny, na terasách riek v juhoslovenských kotlinách a v nížinnom stupni karpatských kotlín. Pestuje sa na nich napríklad pšenica, sladový jačmeň, cukrová repa a chmeľ.

Ilimerizované pôdy sa vyskytujú na ílovitých materských horninách, na obvode nížin, na plošinatých povrchoch kotlín a na plochých chrbtoch pahorkatín, kde ako následok občasného premývania pôdy zasakujúcou vodou prebieha proces zvaný ilimerizácia (zaílenie). Sú hojné na Plzenskej pahorkatine, v juhočeských panvách, v podkrušnohorských panvách, na vyššie položených sprašových hlinách, na Sliezskej nížine, na obvode juhoslovenských kotlín Východoslovenskej nížiny a menšie ostrovy sú aj na širších terasových plošinách jadrových častiach vnútro karpatských kotlín. Sú to pôdy ťažké, za sucha stvrdnuté, ťažko sa obrábajú, keď sa však dobre kypria, sú úrodné. Miestami prechádzajú až do pseudoglejov.

Na piesočnatých silikátových materinských horninách, cez ktoré voda zo zrážok ľahko presakuje (napr. piesky a naviate piesky pri Hodoníne a na Záhorí, piesky na kvádrových pieskovcoch Českej kriedy), ale aj na široko plošinatých chrbtoch vrchov zložených z kryštalických hornín, (šumavské pláne, náhorné planiny v Krušných horách, v Sudetoch a Slovenskom Rudohorí) sa vyskytujú do rozličného stupňa podzolované pôdy až podzoly. Sú to pôdy vodou dobre preplachované, preto ochudobnené o ľahko rozpustné minerálne látky, ktoré rastlinstvo potrebuje na výživu. Na takých miestach sa v nižších polohách pri dostatočnom hnojení ešte s úspechom pestujú zemiaky, raž, ovos a krmoviny. Prevažne sú tu rozšírené ihličnaté lesy, na nížinných viatych pieskoch i lesy bôrové.

Na horských svahoch, kde je celoročný úhrn zrážok skoro všade vyšší ako 650 mm, nachádzajú sa hnedé lesné pôd y na silikátových substrátoch až do výšok 1000 až 1200 m n. m. Zväčša ich zaberajú listnaté a zmiešané lesy. Na odlesnených miestach sa s úspechom daria zemiaky a raž, je tu hojne trávnatých porastov, ktoré sú základom chovu dobytka.

Na silikátových materinských substrátoch vysokých polôh porastených ihličnatými lesmi a kosodrevinou, t. j. vo výškach asi od 1000 do 1800 m n. m., kde je úhrn zrážok nad 1000 mm, je pôda silne premývaná. V takýchto polohách, ktoré sa vyskytujú na horskom venci českej kotliny a na vyšších vrchoch Karpát, ako sú Tatry, Nízke Tatry, Veľká a Malá Fatra a Babia hora, sa vyskytujú humusovo-železité podzoly. Podrast lesov na silikátových horninách je zložený z kyslomilných kríkov a bylín.

Vo výškovom stupni prirodzených holí sa nachádzajú mačinové pôdy.

Z litosolov majú najväčšie rozšírenie rozličné variety rendzín, vyvinuté na karbonátových horninách, najmä na vápencoch, dolomitoch a na slieňoch. Sú to prevažne plytké pôdy so skeletom. Pomerne málo je ich v západnej časti Českej republiky, kde sa vyskytujú na území Českého krasu, na slienitých opukách Českej tabule a v Moravskom krase na sever od Brna. Oveľa viac sa vyskytujú v Karpatoch, na druhohorných vápencoch, dolomitoch a slieňoch Vnútorných Karpát, bradlového pásma, v Pavlovských vrchoch a v okolí Štramberka. Najsúvislejšie plochy sú na krasových planinách. V nižších polohách majú málo, ale zato kvalitného humusu. Vo vyšších polohách sa podiel humusu v dôsledku väčšej vlhkosti zvyšuje, ale znižuje sa jeho kvalita.

Semiterestrické pôdy sa vyskytujú na nivách riek pokrytých vrstvou hlinitých, piesočnato-hlinitých až hlinito-ílo¬vitých nánosov, kde hladina podzemnej vody trvalo alebo periodicky ovplyvňuje pôdotvorný proces. Na najmladších častiach nív, na agradačných valoch riek sa vyskytujú nivné pôdy, ktoré bývajú často glejové. Na starších častiach nív sa vyskytujú lužné pôdy, často ako lužné pôdy glejové. Na miestach, kde voda zriedka zasahuje do pôdotvorného procesu, vytvorili sa napríklad v hornej časti Žitného ostrova lužné čiernozeme (čiernice). Nivné a lužné pôdy tvoria široké pásy na nivách pozdíž riek Labe, Ohře, Jizera, Orlice, Morava, dolná Dyje a Svratka, Bečva, Odra, Myjava, Váh, Nitra, Hron, Ipeľ, Slaná a Hornád v Košickej kotline. Na Podunajskej a Východoslovenskej nížine zaberajú rozsiahle plochy. Sú to pôdy zväčša minerálne bohaté a tam, kde netrpia zamokrením, sú poľnohospodársky vysoko produkčné.

V najteplejších častiach južnej Moravy ale najmä na Podunajskej nížine v páse od Trnovca cez Nové Zámky, Hurbanovo, Štúrovo, na dolnej časti Žitného ostrova a na menšej ploche Východoslovenskej nížiny sa vyskytujú ostrovovité pôdy s výparným vodným režimom, ktorý spôsobil, že sa v nich nahromadili soli, najmä soli nátria. Ich poľnohospodársku hodnotu to výrazne znižuje, lebo sú ťažké, za vlhka zliate a za sucha stvrdnuté a rozpukané. Miestne obyvateľstvo ich nazýva sziky. Rastú na nich osobité slanomilné rastlinné spoločenstvá.