SLOVENSKO GEOLOGICKÉ ZLOŽENIE A RELIÉF

Štáty ležiace na hlavnom európskom rozvodi Česko a Slovensko majú priemernú nadmorskú výšku 400 m. v rozpätí od 94 m na Východoslovenskej nížine do 2.655 m Gerlachavský štít, ktorý zdobí najmenšie veľhory Tatry. V karpatskej časti Česko Slovenska je výškový rozdiel 2.561 m, na Českej vysočine (kde je najvyšším vrchom Sněžka 1.602 m n. m.) len 1.487 m. Geomorfologickým vývojom staršia západná časť štátu má teda reliéf s menšími výškovými rozdielmi. Nížin do 300 m n. m. je tam asi 20 percent (Polabská nížina). V karpatskej časti, na ktorej sa rozkladá Slovensko, je ich 40%. Sú to: Čelná karpatská zniženina, Dolnomoravská Nížina, Podunajská nížina, Juhoslovenská nížina a Východoslovenská nížina. Vyššie vysočiny, nad 750 m n. m.. sa rozkladajú v západnej časti krajín, na obvode českej kotliny a zaberajú stred slovenskej klenby na strednom a severnom Slovensku.

Výšková poloha spôsobuje, že územie Česka a Slovenska má pestré teplotné, zrážkové a vodné pomery, vlastnosti pôd, zloženie rastlinstva a živočíšstva. Je často aj na krátke vzdialenosti geograficky rozmanité. Podľa týchto vlastností sa do značnej miery diferencuje aj zameranie poľnohospodárskej výroby a hustota osídlenia. Ony ovplyvňujú do istej miery aj mnohé iné stránky hospodárskeho života. Z plochy Česka zaujímajú nízke vysočiny (300-750 m) rozlohu 71%. Slovensko má len 31%nízkych vysočín. Stredných vysočín je v Česku len 8%, v Slovensku 18%. Z toho vidieť, že Slovensko má územie výškovo podstatne kontrastnejšie ako Česko, ale aj tak majú prevahu nízke vysočiny a potom nížiny, a to v obidvoch republikách, v Českej vysočine aj v karpatskej časti oboch krajín.

HLAVNÉ GEOLOGICKÉ CELKY SLOVENSKA A ČIECH

Na ich území sa rozkladajú dva vývojom osobité geologické celky, variský Český masív a alpínske Karpaty. Hranicu medzi nimi tvorí zlom na línii od Znojma cez Brno a Přerov k Ostrave. Zlom sa vytvoril pri nasúvaní karpatských príkrovových vrás na severozápad, na konsolidovanejšiu zložitú kryhu Českého masívu. Český masív, ako vývojovo starší, tvoria najviac kryštalické horniny, ktoré sa následkom dlhého obdobia denudácie od konca variského vrásnenia medzi spodným a vrchným karbónom dostali z hlbín zemskej kôry na povrch po odnesení veľkej časti mladších sedimentárnych hornín. Preto Český masív budujú prevažne rozličné druhy kryštalických bridlíc (ruly, svory, fylity, porfyrity, amíibolity, mramory a kremence), hlbinné vyvreté horniny (granodiority, granity, diority, gabbrá a porfýry) a rozličné hybridné horniny (migmatity). Vekom spadajú do starohôr a prvohôr (proterozoikum a paleozoikum).

Utvárali najmä horský obvod českej kotliny a jej stred na juh a juhovýchod od Prahy. Povodie Berounky medzi mestami Plzeň a Praha tvoria zvrásnené nemetamorfované alebo len slabo premenené, prevažne sedimentované horniny algonkia a staršieho paleozoika (kambrium, ordovik, silur, devon a kulm). Ich vrstvy sú zvrásnené do tvaru obrovského koryta - synklinály s dlhšou osou medzi Plzňou a Prahou. Ich významnou zložkou sú rozličné ílovce a prachovce, zastúpené sú tu droby, pieskovce a v silure a devone usadené vápence. Vápence budujú územie Českého krasu v okolí Berouna. Nemetamorfované morské sedimenty staršieho paleozoika skladajú aj územie trojuholníka medzi mestami Brno, Ostrava a Zlaté Hory. Sú to bridlice, pieskovce a v devone usadené vápence. Devonské vápence budujú najmä Moravský kras.

Na tomto starom, silne zvrásnenom základe ležia subhorizontálne horniny útvarov vrchného karbonu a permu v priestore od Plzne ku Kralupám, pod Krkonošami, v Boskovickej brázde a v okolí Ostravy. V jazerných a morských pobrežných sedimentoch vrchného karbonu sa nachádzajú ložiská kamenného uhlia, v okolí miest Plzeň, Rakovník, Kladno, Mělník, Svatoňovice a Oslavany, najbohatšie však v okolí Ostravy.

Najnižšie položenú severnú a východnú časť českej kotliny tvorí Česká kriedová tabuľa. Skladá sa z hornín vrchnokriedového šelfového mora, ktoré tam preniklo zo Saska. Sú to na obvode kvádrové pieskovce a slienité pieskovce zvané opuky. Do vodorovne uložených kvádrových pieskovcov vymyli toky len úzke kaňonovité doliny a zvetrávaním pieskovcov podľa puklín sa tam utvorili často zaujímavé skalné útvary tzv. skalné mestá. Známe sú takto utvárané skaly Dečínskeho medzihoria, Tiské stěny, Český ráj, Polomené hory, Malá skala, Hrubá skala, Drábske světničky, Džbán, Adršbašské skály. Skalné mestá vyvolali intenzívny turistický ruch a podporili cestovanie a rozvoj priemyslu dovolenky. Piesok, ktorý sa zvetrávaním pieskovcov nozhromaždil v okolí skalných miest, dáva cennú sklársku surovinu. Strednú časť kriedovej tabule skladajú zvetrávajúce sliene. Vyskytujú sa na území od rieky Jizery cez Pardubice, Hradec Králové, po Vysoké Mýto. Na ne sa viažu ťažké hlinito-ílovité pôdy, nazývané slinovatky.

Jazerné ílovité sedimenty sa zachovali pred denudáciou aj v juhočeských panvách. V starších treťohorách bol český masív mierne vyzdvihnutý. Na jeho povrchu prebiehalo tropické zvetrávanie, denudácia a zarovnávanie povrchu, až sa vyvinul povrch výrazne plochý, nad ktorý vystupovali len vyvýšeniny najodolnejších hornín, najmä z prekremenených žúl, z kremencov (buližníky) a iných. V mladších treťohorách tento plochý povrch začali pod náporom vrásnenie lámať na kryhy Alpy a Karpaty a nerovnako sa dvíhal. Tento proces sprevádzala sopečná činnosť najmä v severozápadnej časti Českého masívu. Vnútro masívu pozdĺž rieky Labe sa dvíhalo pomerne málo. Niektoré časti dokonca relatívne klesli, takže sa tam utvorili jazerá, vzápätí zaplňované sladkovodnými sedimentmi, najmä pieskami a ílmi z rozrušovanej a tokmi splavovanej kôry zvetrávania. Spolu s nimi sa v plytkých jazerných a močaristých panvách utvárali sloje hnedého uhlia a lignitu. Zvyšky takýchto sedimentov sa zachovali V podkrušnohorských panvách, v Libereckej kotline, v juhočeských kotlinách, v Plzenskej a Rakovníckej panve a ako plytkomorské sedimenty na území Moravy, na vtedy poklesnutom východnom okraji Českého masívu. V nich sa častejšie vyskytujú rozličné keramické suroviny, najmä kaolín a kremelina.

Obvod Českého masívu sa vyzdvihol ako lem hrasťových pohorí. Miernejšie sa zdvihol aj tzv. Stredočeský prah medzi Prahou a juhočeskými panvami, čím sa sformovali hrubé črty povrchu Českej vysočiny. V strede je to obrovská panva olemovaná vrchmi dosahujúcimi dnes výšku od 800 do 1.600 m n. m., rozdelená Stredočeským prahom na dve väčšie čiastkové panvy. V prvej, pozdĺž riečnej osi Labe sa rozkladá Polabská nížina. Druhú, menšiu, tvoria juhočeské kotliny rozdelené ďalej prahmi na Třebonskú, Budějovickú a Plzenskú panvu. K tomu pristupuje niekoľko malých panví a brázd najmä v priekopových prepadlinách, ale aj inde (Chebská, Sokolovská, Mostecká panva, Liberecká kotlina, Tachovská brázda, Boskovická brázda, Rakovnícka kotlina a iné menšie). Na obvode Českej kotliny vtedy sopky navŕšili Doupovské vrchy a České stredohorie, budované najmä z čadičov, znelcov a ich tufov. Ako ojedinelé vrchy sa však vyskytujú sopečné kopy aj po celých severných a západných Čechách a v Nízkom Jeseníku. Predstavujú prevažne vypreparované lokality a výplne sopečných komínov, prerážajúcich staršie horniny. Neobyčajne spestrujú najmü českú tabuľu v širšom okolí sopečného stredohoria (Říp, Bezděz, Ralsko, Trosky, Kunětická hora, Venušina sopka, Roudný atď.).

Neogénne tektonické procesy, ktoré sformovali hrubé obrysy českej kotliny spôsobili, že sa rozpadla stará paleogénna excentrická riečna sieť a skoncentrovala sa dnešná riečna sieť s hlavnou riečnou osou Vltava - Labe. Za zvyšky starej riečnej siete sa považuje horný úsek Vltavy po Vyšší Brod, horné toky riek Jizera, Labe, Úpa a Divoká Orlice, pokiaľ smerujú na juhovýchod. Pre riečnu sieť Vltava - Labe sú charakteristické dvojice prítokov druhého rádu. Vtekajú z oboch strán od juhu na sever: Lužnice - Otava, Sázava - Berounka, Malé Labe-Ohře, Býlina-Ploučnice, Vltava-Labe medzi jednotlivými panvami vnútra Českej kotliny vypílila do vyzdvihnutých prahov prekrásne úzke úseky svojej doliny, a to cez Stredočeský prah, České stredohorie a pohraničné Děčínske medzihorie. Z východného, moravského sklonu stekajúcu riečnu sieť koncentruje na severe Odra, v strednom úseku Morava, na juhu tiež, ale prostredníctvom Dyje.

KARPATY A ICH ČLENENIE

Karpaty sú mladým alpínskym pohorím. Mladšie sedimentované horniny zaberajú tam väčšiu časť povrchu. Staršie horniny. ktoré vznikli v predalpínskych fázach vývoja, vystupujú len ako menšie ostrovy spod súvislých mladších sedimentárnych hornín. Karpaty sa z hľadiska geologickej štruktúry delia na tri časti:

1. Vnútorné Karpaty sú vývojovo najstaršie. Ich zloženie a stavbu ovplyvnili staršie pred alpské aj alpínske sedimentačné a horotvorné pochody.

2. Vonkajšie Karpaty oddeľuje od vnútorných Karpát tektonicky samostatné a stavebne veľmi zložité bradlové pásmo.

3. Čelná karpatská zníženina oddelená od Českého masívu dlhým zlomom na línii Znojmo - Brno - Přerov - Ostrava, ktorá vznikla v neogéne pri nasúvaní príkrovových vrás flyšu vonkajšich Karpát na Český masív.