VONKAJŠIE KARPATY

Vonkajšie Karpaty oddeľuje od vnútorných Karpát tektonicky samostatné a stavebne vermi zložité bradlové pásmo. Vystupuje spod neogénnych sedimentov pri Podbranči na sever od mesta Senica a tiahne sa cez obbce Myjava, Súča, Púchov, Považská Bystrica, južnou častou Kysuckých vrchov a pokračuje obcami Terchová, Zázrivá, dolinou Dolnej Oravy, Trstená a pokračuje ďalej v Pieninách po južnom úpätí Čerchova, cez Bystré a Humenné. Pri Podhorodi vystupuje na povrch spod sopečných hornín Vihorlatu. Je to zložité antiklinórium z vrchnokriedových slienitých bridlíc, do ktorého vmiesil mohutný horotvorný tlak rôzne veľké kryhy až malé útržky starších pevných hornín z rozličných typov triasových, jurských a spodnokriedových vápencov, slienitých vápencov, slieňov a bridlíc. Erózno-denudačné procesy vypreparovali pevné horniny z mäkkého vrchnokriedového obalu tak, že dnes vystupujú nad znížený mäkko modelovaný terén slienitých bridlíc ako skupiny izolovaných bradlových tvrdošov (Branč, Jápeň, Krasina, Vršatské bradlá, Klapy, Maniny, Brodno, Rochovica, Vreten, Pupov vrch, Pieniny, skupina drobných bradiel pri Litmanová, Kamenica a inde). Sliene a vápence bradlového pásma sú cenným zdrojom cementárskych surovín. Na slienitých podložiach však často nastáva zosúvanie pôdy.

Vonkajšie Karpaty na sever a severozápad od oblúka bradlového pásma skladajú rytmicky sa striedajúce lavice ílovcov a pieskovcov, ktoré sa uložili na dne nepokojného mora ne konci vrchnej kriedy a v paleogénnom mori. V strednom paleogéne a po paleogéne sa intenzívne vrásnili ako kratšie príkrovy zložené miestami prevažne z ílovcov, inde majú prevahu lavice pieskovcov. V neogéne sa aj ony lámali.

Reliéf na paleogénnych horninách flyša vonkajších Karpát sa prevažne prispôsobil odolnosti hornín. Tak vznikli na flyši s prevahou pieskovcov masívneršie a menej prístupné skupiny vrchov ako napríklad: Chŕlby, Biele Karpaty, Vsetínske vrchy, Moravskoslezské Beskydy, Oravská Magura, Čerchov a Bukovské vrchy, alebo menej masívne, prístupnejšie s dlhými, hustejšie zoskupenými eróznodenudačnými brázdami na flyši s prevahou ílovcov, ako sú Podbeskydská pahorkatina, Vízovická vrchovina, Javornická brázda, prevažná časť Nízke Beskydy. Takéto utváranie reliéfu malo za následok, že na zovretých masívoch pieskovcov zostali dosiaľ súvislé lesy. Prístupné vrchoviny so širokými brázdami na ílovcoch ľudia silne odlesnili a osídlili. Striedanie plastických nepriepustných ílovcov a lavíc pieskovcov je príčinou častého trhania svahov a vzniku rozsiahlych zosuvov. Pri vonkaľšom okraji flyšového pásma vystupuje na Morave na mnohých miestach rad krýh starších hornín druhohorných sedimentov, ktoré tvorili pôvodne podložie flyša. Skladajú ich rôzne typy jurských spodnokriedových hornín. Je z nich Mikulovská vrchovina a vystupujú vo väčšej skupine v okolí Štramberka. Erózno-denudačné procesy vypreparovali pevné vépence z prostredia mäkších flyšoidných hornín, takže romanticky a strmo vystupujú nad svoje okolie.

Flyš aj vo vonkajších Karpatoch je na nerastné suroviny veľmi chudobný, len málokde sa dobývajú pevnejšie kremité pieskovce ako stavebný kameň podradnej kvality, napríklad godulský pieskovec v Moravskoslezských Beskydách. Zo zvetraných ílovcov sa dá robiť tehla. Cennejšie sú vápence Pavlovských vrchov a Štramberskej vrchoviny, ktoré sa využívajú na výrobu vápna a cementu i ako stavebný kameň.

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -
späť na článok Slovensko geologické zloženie a reliéf